Použil som názov z anglického článku o našom národnom hrdinovi Jurajovi Jánošíkovi. Slovensko si pripomína v marci súdny proces so zbojníkom Jurajom Jánošíkom, ktorý prebiehal v roku 1713 v Liptovskom Mikuláši od 16. marca a skončil 18. marca popravou nášho Jánošíka nabodnutím na hák.

Juraj Jánošík

Bol zbojník, ktorý sa v období pred 300 rokmi vymykal zo svojej doby. Nikoho nezabil, dokonca svojho umučeného kamaráta v lámacom kolese napriek hroziacemu trestu smrti zobral a slušne pochoval.

Postava Juraja Jánošíka sa v 20. storočí stotožnila s hereckou postavou Paľa Bielika, ktorý sa narodil v Senici pri Banskej Bystrici a detstvo prežil v Majeri. Senica a Majer sú dnes súčasťou nášho mesta. Jeho naozajstný otec bol maďarský šľachtic, ale Paľo Bielik presvedčený Slovák jedinečným spôsobom stvárnil postavu Juraja Jánošíka vo filme z roku 1935 a v rokoch 1962/63 natočil ako režisér prvý slovenský farebný film.

Švajčiari majú Williama Tella, Angličania Robina Hooda. Napriek tomu, že existencia Wilima Tella nie je ani dokázaná – v 21. storočí je 60 % Švajčiarov presvedčených, že existoval a sú naňho hrdí. Jánošík existoval a vieme, že bol Slovák. Napriek tomu, že Slovensko je súčasťou Európskej únie od roku 2004 – na Slovensku ako keby zastal čas a prestalo si ctiť tradície. A to sme mali prvé slovenské filmy práve o Jánošíkovi už v prvej polovici 20. storočia.

Juraj Jánošík sa narodil v jednoduchej slovenskej roľníckej rodine z Terchovej pri Žiline v januári roku 1688.  Jánošík Terchovú opustil prvý raz ako kuruc, člen povstaleckých oddielov Františka Rákocziho v roku 1706. Musel ísť bojovať a zabíjať proti cisárovi v mene Rákociho. Ešte pred ukončením povstania sa vrátil do svojej Terchovej.

Ako vojaka ho následne povolal do vojenskej služby, jeho zemepán Ján Löwenburg, tentoraz na strane cisárskych vojsk. Už ako labanc (člen cisárskej armády)pôsobil na Bytčianskom zámku. Na zámku strážil uväzneného zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka. Uhorčík z väzenia ušiel a na slobode kontaktoval Jánošíka. Jánošíka z vojenskej služby vykúpili rodičia.

Po stretnutí s Uhorčíkom v septembri v roku 1711 sa stal členom zbojníckej družiny, lebo neznášal panský útlak a ctil si slobodu.  Juraja Jánošíka chytili na prelome januára a februára 1713. Členom zbojníckej družiny bol  len 18 mesiacov. Dokonca ešte predtým na jeseň v roku 1712 zatkli Juraja Jánošíka v Malohonte, keď bol na návšteve u Uhorčíka – v dôsledku prepadu kupcov z Banskej Bystrice.

Pomohla mu intervencia podžupana malohontskej stolice Pavla Lániho a Juraja Jánošíka ako nevinného prepustili. Svoju veľkú osobnosť dokázal Juraj Jánošík. Jánošík sa po Novom roku 1713 opäť uchýlil do Klenovca, tentoraz k priateľovi Martinovi Mravcovi (Uhorčíkovi). Tam ho na prelome januára a februára chytili. Pretože pri prehliadke Mravcovho domu našli hajdúsi ukradnuté veci, zatkli i majiteľa príbytku.

Súdny proces s Jurajom Jánošíkom – ani mučením ho nedonútili zradiť presvedčenie o slobode a ľudskosti

Proces s Jánošíkom sa začal 16. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši. Predsedajúcim súdu bol  podžupan Ladislav Okoličáni,  žalobcom Alexander Čemický, obhajcom Baltazár Palúdzky. Protokol obsahuje latinsko-slovenský zápis priebehu súdneho pojednávania. Všetci prítomní vedeli po slovensky. Zápisnica vypočúvania obžalovaného sa stratila v polovici devätnásteho storočia.

Zachoval sa len jej autentický opis, ktorý pochádza pravdepodobne od Janka Kráľa. Spis obsahuje 29 otázok, ktoré predstavitelia Liptovskej stolice položili Jánošíkovi pri dobrovoľnom vypočúvaní. Na trinásť z nich neodpovedal vôbec. Nasleduje sedemnásť otázok predstaviteľov Trenčianskej stolice. Tu Jánošík odpovedal na všetky otázky. Družina Juraja Jánošíka mala vyše dvadsať chlapov z Kysúc, Moravy a Poľska.

Jánošík pri výpovedi spomenul väčšinou tých druhov, ktorí už nežili. O samotnom Uhorčíkovi tvrdil, že zahynul pri prestrelke v kremnických vrchoch. Prokurátor Alexander Černický zdôrazňoval, že bol Rákocziho povstalcom. Preto pre zbojníka Juraja Jánošíka navrhol trest smrti.

Obhajcom bol Baltazár Palúdzky, ktorý trval na tom, že Jánošík počas svojej činnosti nikoho nezabil. Jánošíka po vypočúvaní a mučení nakoniec uznali vinným zo zbojstva, porušenia krajinských zákonov a zlých skutkov. Zavesenie na ľavý bok na hák malo byť trestom a zároveň výstrahou pre ostatných.

Obhajca odmietol obžalobu a najmä obvinenie z vraždy, uviedol, že Jánošík sa od rákocziovských povstalcov vrátil a vstúpil do cisárskej armády, kde slúžil na Bytčianskom zámku, následne ho vykúpil otec a on sa vrátil k rodičom do Terchovej – nikoho nezranil ani nezabil. Vzhľadom na to, že sa dobrovoľne priznal, nemal by byť ani podrobený mučeniu.

Zjavné poľahčujúce okolnosti teda hovorili zato, aby Jánošíkovi bola udelená milosť. Prokurátorovi stačil fakt, že Jánošík bol prívržencom Rákocziho. Na druhý deň 17. marca sa rozhodlo, že Jánošík bude podrobený mučeniu, vzhľadom na skutočnosť, že neuviedol všetkých svojich podporovateľov a ochrancov a ani to kde ukryl korisť.

V jeho dobrovoľnej výpovedi je veľa nejasností a na mnohé otázky nebol ochotný vôbec odpovedať. Jánošík priznal ozbíjanie zemana Ladislava Zmeškala v Svätojánskej doline a Nemky Schardonky medzi Východnou a Važcom, o svojej skrýši hovoril len nejasne. Pána Jána Radvanského z Radvane pri Banskej Bystrici, ktorý šiel na pohreb zemanovi Petrócimu, vystriehli vďaka informácii poštára.  Ani kruté mučenie však Jánošíka nezlomilo a nezradil nikoho.

Povesti o Jánošíkovi

Prvú zmienku o Jánošíkovi v tlači priniesli banskobystrické „Staré noviny literního umění“ v roku 1785. Pod titulkom „Znamenita kázeň jednoho kazatele za duši hlavného zbojníka Jánošíka“ ju napísal A. Doležal. Postava Juraja Jánošíka sa pomaly dostávala do ľudovej slovesnosti. Meno Jánošík, Janko, Janík, Janošek sa začalo objavovať v piesňach, povestiach, rozprávkach, porekadlách, prísloviach.

Bola uverejnená zbojnícka pieseň s jánošíkovským námetom pod názvom „Jánošík, loupežník liptovský“ z  roku 1809 ocitla v druhom zväzku diela Bohuslava Tablica.

Pavol Dobšinský v kapitole knihy „Prostonárodnie obyčaje zvyky a povery venovanej Jánošíkovi a hôrnym chlapcom“ píše, že Janko Kráľ počas zberu materiálu o Jánošíkovi v Kokave na Malohonte našiel v polovici štyridsiatych rokov devätnásteho storočia u tamojšieho roľníka Mateja Zdúta odpis skladby „Jánošík, liptovský lúpežník“.

Filmy o Jánošíkovi

Filmov o slovenskom ľudovom hrdinovi Jurajovi Jánošíkovi bolo nakrútených niekoľko, a to nielen slovenských, ale aj poľských. Pretože Poliaci považujú Juraja Jánošíka za svojho poľského hrdinu.  Prvý nemý film o Jánošíkovi natočili americkí Slováci už v roku 1921. Druhý film o Jánošíkovi v hlavnej úlohe s Paľom Bielikom bol natočení v roku 1935.

V rokoch 1962/63 natočil už ako režisér Paľo Bielik tretí farebný film o Jánošíkovi. V roku 1974 natočili film o Jánošíkovi Poliaci. V roku 2009 bol natočení film „Jánošík. Pravdivá história“ .Z rokov 1976 a 1991 pochádzajú kreslené rozprávky pod názvom „Zbojník Jurko“.

Na záver

Bol som nesmierne prekvapený, keď v Augsburgu počas projektu Európskej fuggerovskej cesty prišiel za mnou člen mestskej rady Bad Hindelangu – že on má manželku Poľku a pozná nášho slovenského hrdinu Juraja Jánošíka o ktorom mu hovorila.

Juraj Jánošík nielen v 19. ale aj v 20. storočí bol najznámejším Slovákom v dobrom po celom svete. Je smutné, že v 21. storočí, aby ho niekto prekonal svojimi činmi, tak miesto toho sa jeho postava v slovenských dejinách znevažuje. Dá sa povedať, že v 19. storočí jeho meno poznala každá roľnícka rodina na Slovensku, ktorá nemusela ani nevedela čítať a písať – čo bolo v tej dobe bežné. Jánošík sa stal aj synonymom slovenského ľudového umenia.

Juraj Jánošík bol a verím, že bude slovenský národný hrdina. Poznalo ho na rozdiel od iných 90 % Horného Uhorska. V Banskej Bystrici doteraz v múzeu je uložená jeho tzv. puška. Narodil sa v roku 1688 v Terchovej a bol popravený len ako 25 ročný – po neľudskom mučení sa priznal k svojej vine!

Dostal sa medzi top 10 Slovákov – v 21. storočí niektorí zašli tak ďaleko, že obhajovali mučenie. Popravili ho po krutom mučení na háku 18. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši. Jeho čiapka sa nachádza v múzeu v Liptovskom Mikuláši, valaška v múzeu v Bratislave (Maďari nám ju darovali v roku 1957) a jeho puška by sa mala nachádzať v múzeu v Banskej Bystrici.