Ja som už taký. Rád provokujem. Dodnes sa tým dostávam do nepríjemných situácií, keď na pohľad postarší pán, občas urobím niečo nanajvýš nevhodné. Dodnes napríklad rád nosím náušnicu. Ozaj, dobre, že som si ju pripomenul. Pohľadám si ju.
Keď som stál na promóciách pred plnou sálou, mama sa na mňa tak dojato pozerala, že sa inak nedalo, musel som jej vyplaziť jazyk. Žiadny škandál z toho nebol. Aj tak sa každý pozeral len na toho svojho…
Je Veľká noc. Najväčší kresťanský sviatok A ja siaham po Knihe Apokryfov od Karla Čapka. Čo sú to apokryfy? To je niečo oficiálne cirkvou zatracované a odsudzované. Neviem, či tento osud postretol aj túto knihu, patrí však k môjmu obľúbenému čítaniu.
Filozofa, učenca a asi aj proroka Náhuma si k sebe v deň ukrižovania Ježiša pozval k sebe Pilát. A teraz už prejdem na češtinu, ktorá má v Čapkovom prípade v sebe nesmiernu krásu a silu:
„Někdy bys řekl, že se ti lidé zasazují víc o nenávist k těm druhým než o to pořádné, co hlásají. Lidé jsou vždycky křižováni za něco krásného a velkého Ten, kdo je zrovna na kříži, obětuje svúj život za velikou věc, ale ten, kdo ho na kříž vleče a přitlouká, ten Piláte je zlý a divoký a tuze ošklivý na pohled……
…Kdybys vystoupil na střechu svého domu, viděl bys pole Hakeldama – nenávist na levici, nenávist na pravici, a mezi nimi ten, který to chtěl spravit láskou a rozumem… V hodinu devátou zavolal ten uprostřed hlasem velilým řka Elói, Elói, lama zabachtani.“
Ak som sa teraz dotkol citov niektorých čitateľov, prosím o prepáčenie. Nemal som úmysel ubližovať. Len pripomenúť aspoň pár súčasných riadkov z apokryfu napísaného v roku 1926.
Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné
Bystricoviny TV
