Sú rôzne tradície. Šibačky u nás neboli v móde, v Honte, kde žila mama ako dievča bola tradícia drsných polievačiek. Mamu v jeden pondelok hodili do potoka, dostala zápal pľúc a leta sa dočkala v jednom tatranskom sanatóriu.

Aj mňa polievačky v takomto rodinnom prostredí rýchlo prešli. A ako rodičia troch dcér sme na Veľkonočný pondelok tradične chodili do bojnickej ZOO.

Prišli iné časy. Spájajú sa iné rodinné tradície a vnúčence si vyberajú čo sa im páči. Dvaja sú už dospelí, s tretím ešte čerti šijú. Chce aj korbáč, aj hrnček vody.

Nad ním je však vnučka, už stredoškoláčka, ktorá si pred časom osvojila teóriu, že je to ponižujúci a nespravodlivý zvyk. Prečo dostávajú iba chlapci? To je nespravodlivé. A obliať, či pošibať dovolí len jemne. Čo bratia vôbec nerešpektujú. Len bratranec. A ten sa zase vybúri na 8 – ročnej sestričke.

A teraz trochu popisu ako bývame. Máme domy vedľa seba, nedelí nás ani plot. Sadáme si zo tri metre od seba a tak sa môžeme aj porozprávať. Mal by som chuť požalovať sa, že už by som tú malú vnučku rád objal a bozkal. Ale, kde kto mi skôr závidí.

Pred niekoľkými dňami sa malá vnučka začala tajomne tváriť. Neschopná udržať tajomstvo starkej prezradila, že určite ju prídem vykúpať. A ona, že už má pre mňa malú čokoládu. A teší sa, že jej niečo dám aj ja. Lebo, tá staršia to už zariadila tak, že polievacie odmeny dostávajú aj dievčatá. Je inde, strašne ďaleko, na Fončorde.

Jednej čokoládu, druhej čokoládového zajaca. Ale, už idem. Nech to moje dievčatko nečaká. Keď zať a vnuk vylákali starkú pred dom a tam sa do nej pustili, bolo počuť nadšené výskanie.

Nemôžem sklamať. V týchto neľahkých časoch zastupujem všetkých chlapcov. Je mi fajn, teším sa, ale ešte radšej budem, keď to bude zase normálne.