V nedeľu trávime chvíle so svojimi najbližšími, so svojou rodinou. Len sem – tam niektorých z nás napadne venovať sa iným rodinám, tým z nášho susedstva. Nie každý dokážeme odísť z pohodlia svojho domova, aby sme druhým dokázali, že nám na nich záleží. Je predsa nedeľa.

Nejdeme tu vravieť o nejakej obete. Nejdeme zo seba robiť politikov, ktorí sa chvastajú každým počinom, ktorý dokázali za verejné peniaze daňových poplatníkov. Toho je plný internet. Zištný svet plný farizejov.

Bol to nádherný deň. Vstať skoro ráno s myšlienkou, že chceme spojiť ľudí pre dobrú vec. Že chceme zachrániť svet, zmeniť veci k lepšiemu. Len tak si ísť a nebrať veci ako povinnosť. Stretnúť hocikoho, nepozerať sa na to kto sa skláňa vedľa nás, aby vytrhol burinu či zasadil krík.

Tak sme sa stretli. Pešiaci.  Pešiaci alebo ak chcete sedliaci. Najslabšie a najzraniteľnejšie figúrky v parku na ulici Ľ. Ondrejova. Tí s potenciálom premeniť sa na ľubovoľnú figúrku okrem kráľa. Kráľom bude totiž vždy občan. Všetci tí, ktorí tam v tú nedeľu prišli sú králi.

Prišiel aj primátor. Nie si urobiť fotku a mimo záber sa opierať o hrable alebo flákať sa. Odmakal si to riadne. Žiadny marketing. Až mi ho bolo ľúto. Nechal doma dcérku Katku, ktorá je, ak nie sú s manželkou Norikou doma, odkázaná na starostlivosť druhých. Ako správny vlajkonosič makal, čistil, hrabal, vidlami hádzal lístie do kontajnera.

Som tradicionalista. Rád pomáham druhým. Ešte radšej som, ak stretnem v živote takých ako je primátor. Som pešiak. ‘Les miserables’ – jednoduchí a zraniteľní ako sú oni. Takí, čo radi a bez šomrania pomôžu tým, ktorí si sami pomôcť nedokážu alebo vašu pomoc nadovšetko potrebujú. Bude nás viac. Tých čo budeme vedieť odlíšiť dobro od zla. Snažíme sa o to a učíme sa to celý život…