Nikomu z nás nezaškodí chvíľu zastať vo víre času či každodenného zhonu a trochu sa zamyslieť nad životom. Obzvlášť keď sa, ako ja, rozhodujete vstúpiť do komunálnej politiky.

Prídete aj na veci spojené so silnými zážitkami, s ktorými sa chcete podeliť so svojimi potencionálnymi voličmi nie ako politik, ale ako človek s bohatými praktickými skúsenosťami z reálneho života v Banskej Bystrici. Tak som vybral niečo pre Vás.

Škola základ života a viera v schopnosti človeka

S prebiehajúcim  školským rokom v našej jazykovej škole SPEAK sa mi vynárajú spomienky na detstvo. Francúzštinu som miloval. Hodiny, na ktorých som sa cítil trápne, keď som vyrušoval. Teda, robili sme aj zle, ale na pubertiakov s veľkým rešpektom.

Pani učiteľku tak bavil tento jeden z gramaticky najkomplikovanejších jazykov na svete, že to bolo cítiť na každom jej geste, pri vysvetľovaní či robení cvičení, ktoré aj keď ste boli najväčší grázel na svete, ste jednoducho nemohli len tak odignorovať. Nedalo to nikomu z nás pre jej chcenie, pre jej zanietenosť a jej chuť nás učiť.

Anglina bola tiež super. Pani učiteľka v sukni, určila si hneď pravidlá disciplíny a to, ako sa s nami rozprávala väčšinu času po anglicky, no úplne iné…  Na tú dobu výnimočné. Nebudem tu rozoberať čo všetko sa nám vírilo v hlave keď sme sa na ňu pozerali. No skrátka zaujala. Aj tých najkomplikovanejších študentov.

Aj dnes je veľa učiteľov, ktorí sa dostanú študentom pod kožu. Takých čo študentov zaujmú. Dokonca sa im priblížia natoľko, že sú z nich rešpektujúci sa kamaráti.

Je tiež veľa takých, ktorí deti demotivujú, dávajú ich dolu a riešia si svoj komplex menejcennosti v tejto už aj tak dosť uponáhľanej a povrchnej dobe.

Práve kvôli tomu apelujem na všetkých z Vás, aj tých, ktorých životné dielo je byť na vrchole spoločnosti ako dobrý učiteľ, ale najmä na tých, ktorých deň začína myšlienkami na to ako veľmi nenávidíte svoju prácu.

Vedzte, že neexistuje nič krajšie, žiadna väčšia pocta Vášmu poslaniu a bytiu na svete, ako keď si na Vás študenti v dospelosti spomenú ako na tých, ktorí ich hnali vpred svojou chuťou, bystrosťou, inováciou a inakosťou.

Že neexistuje krajší a lepší pocit, ako keď po rokoch stretnete svojho bývalého žiaka na námestí a ten Vás z diaľky zdraví a ďakuje Vám za všetko, čo ste ho naučili.

Motivujte, chváľte a pritom učte deti disciplíne. Buďte pre nich vzorom a autoritou pozitívneho bytia. Verte v ich schopnosti a oni Vám to oplatia. Uveria v tie Vaše.

Baťove topánky a jeho prístup k ľuďom

V roku 2001 mi otec kúpil otec u Baťu nové topánky. Nemal som na nové aani on príliš nie tak mi ich daroval na narodeniny. Stáli 2000 vtedajších slovenských korún.

Po pol roku sa mi rozpadli. Odmietli mi reklamáciu pretože som prišiel o mesiac neskôr. A tak som ich Baťovi hodil na Námestí SNP do výkladu a rozbil som mu ho. Nenávidel som ho.

Odvtedy uplynul nejaký ten čas. Už dokonca mám aj na vlastné topánky. Chcem sa týmto Baťovi verejne za môj počin z roku 2001 ospravedlniť. Obzvlášť potom čo som minule videl kdesi v televízii dokument o ňom. Bol to statočný muž a zamestnávateľ. Pre niekoho viac, pre niekoho samozrejme menej.

Avšak na jednu vec z jeho života nikdy nezabudnem. Budoval chodníky tam, kde si ľudia vyšliapali cestičku. Nikdy nerozhodoval sám. Počkal na ľudí, ktorí sa začali vo fabrike presúvať z budovy do budovy a na vychodených miestach postavil chodníky.

Aký statočný muž. Aký obrovský príklad pre našich politikov a našu spoločnosť. Prečo by vám mali politici určovať, ktorý chodník sa urobí a ktorý nie? Prečo by mali z našich peňazí stavať tam, kde chcú oni?

Je to memento pre nás všetkých. Je v tom symbolika Vášho rozhodnutia, ktorým dávate politikom mandát na to, aby vám slúžili. Vašim záujmom.

Povedzte mi preto na mojich pochôdzkach Vy, čo chcete vybudovať v centre. Nebudem vám to diktovať ja. Zaúkolujte ma Vašimi predstavami a ja Vám tu a verejne sľubujem, že Vaše predstavy premením na Váš obraz.