Načúvajúc hlasu zdravého rozumu som si nevdojak myslel, že už žijem vo vyspelej občianskej spoločnosti a takmer 30 rokov po novembri ´89 sa dokážu politici s aktívnymi občanmi správať ako v štandardnej demokracii. Mýlil som sa, ešte tam nie sme.

Žijem totiž v kraji, ktorého obyvatelia si vraj z protestu zvolili koncom roka 2013 za župana extrémistu. Miesto poučenia z praktického výkonu neštandardnej politiky sa strana aktuálneho bystrického župana vlani dostala až do slovenského parlamentu a udržuje si stabilnú podporu verejnosti.

V novembri nás čakajú jednokolové voľby nového bystrického župana, ktorého budeme voliť na päť rokov. Idealista by čakal, že po predchádzajúcich skúsenostiach skôr, ako vyjdú mená oficiálnych kandidátov, prebehne široká verejná diskusia o tom, kto sa postaví proti Marianovi Kotlebovi s najväčšou nádejou na úspech. Aspoň si myslím, že takto stojí kľúčová otázka pre mlčiacu väčšinu.

 Aprílovou odpoveďou je  sedem potenciálnych kandidátov: dvaja straníci – poslanec NR  SR za SAS Martin Klus a predseda SMS Milan Urbáni, päť nestraníkov – prednosta MsÚ v Brezne  Martin Juhaniak, mestský poslanec Igor Kašper, podnikateľ Ján Lunter, riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev a podľa všetkého by sa mal objaviť aj zatiaľ posledný do sedmičky – bývalý šéf odborov i bystrický primátor Ivan Saktor.

 Riešenie tejto situácie pragmaticky načrtol podpredseda vlády Bystričan Peter Pellegrini: „Ak sa ukáže nejaký kandidát, ktorý bude vykazovať relatívne silnú podporu, ostatní sa stiahnu. Netrieštiť hlasy je jediný recept, ako si v Banskobystrickom kraji poradiť. Smer nepostaví svojho kandidáta, ale pripojí sa k najsilnejšiemu. Verím, že sa na takom dohoneme naprieč politickým spektrom. Bude veľmi záležať na tom, ako k tomu budú pristupovať médiá, ako zareagujú mienkotvorné osobnosti a zhodnotia uplynulé štyri roky.“

V praxi by to znamenalo, že každý z kandidátov si bude robiť vlastnú kampaň, ktorá by v lete ukázala, kto z nich má najsilnejšiu podporu medzi obyvateľmi kraja. To sa dá odmerať niekoľkými nezávislými prieskumami verejnej mienky. Dovtedy by sa však na princípe širokej podpory jedného Kotlebovho vyzývateľa mali dohodnúť strany naprieč politickým spektrom spolu s aktívnymi občanmi.

Samozrejme tento najrozumnejší spôsob výberu by mali verejne deklarovať aj samotní kandidáti, povedané športovou terminológiou niečo ako predkolo pred finále. V tejto chvíli však k takémuto riešeniu chýba nielen širšia politická vôľa, ale aj tlak občianskej verejnosti či médií.

Pre plastickejšie pochopenie použijem jednoduchý model výpočtu, lebo matematika nepustí. Skúste si nakresliť na jednu stranu papiera Kotlebu a na druhú ostatných 6 – 7 jeho protikandidátov. Keď uvažujete reálne, súčasnému županovi môžeme prisúdiť 30 – 40 percent hlasov voličov v našom kraji, zvyšných 60 – 70  percent si podelia ostatní. Keďže medzi nimi majú viacerí vyrovnané preferencie, s určitou matematickou pravdepodobnosťou nám vyjde, že najlepší môže získať max. 20 – 25 percent hlasov, čo stačí na zaručenú prehru.

Viem, že je to iba  teória, ale ruku na srdce – myslíte si, že ak nedôjde k širokej dohode na jednom silnom vyzývateľovi súčasného bystrického župana, dopadne to inak?

Hoci Marian Kotleba stále oficiálne neohlásil svoju opätovnú kandidatúru, bol by blázon, keby tak neurobil. Veď jeho strana má stále pomerne vysoké preferencie a na Úrade BBSK či v BBRSC a.s. zamestnáva prakticky celé vedenie ĽSNS aj s rodinnými príslušníkmi. Zatiaľ môže byť v kľude, lebo demokrati sa, podobne ako pred štyrmi rokmi, nevedia dohodnúť…