Letisko Sliač má svoju vojenskú históriu, športovú a cestovateľskú príťažlivosť, ale má aj svoje temné stránky. Je ikonou nášho kraja, sme naň hrdí, ale zároveň ho mnohí preklíname.

Či to už bola okupácia cudzích vojsk, znečistenie ovzdušia, pôdy a podzemných vôd, alebo a to predovšetkým hluk stíhačiek, ktorý ruší pokoj domova a mnohým dennodenne pripomína agresívne medzinárodné vzťahy. Niet divu, že sa mnohí radšej obrnili nezáujmom o to, čo sa s letiskom deje.

Plánovanou rekonštrukciu, nákupom ďalších stíhačiek a orientáciou na vojenské letisko sa po vyše 30 – tich rokoch od revolúcie stane aj symbolom arogancie štátnej moci voči obyvateľom žijúcim v okolí.

V novembri 2008 Ministerstvo obrany zverejnilo na svojich  webových stránkach informáciu o tom, že má v pláne predať svoj 67 % podiel letiska Sliač. Akcie letiska okrem neho vlastnil aj BBSK (17 %) a mesto Zvolen (16 %).

Ministerstvo obrany zdôvodnilo svoj zámer neistou budúcnosťou letiska. Upozornilo na jeho hospodársky útlm priamo v titulku článku a zároveň uviedlo, že na rekonštrukciu dráhy určenej stíhačkám by mohlo finančne prispieť NATO.

V tom čase už ale prebiehala rekonštrukcia letiska z Európskych fondov(2008 – 2010), ktorú malo na starosti Ministerstvo dopravy.Finančné zdroje sa nakoniec navýšili aj zo strany NATO.

V apríli 2010, pred dokončením rekonštrukcie predal aj Banskobystrický samosprávny kraj svoj podiel Ministerstvu dopravy za symbolické euro. Jediným akcionárom letiska sa stalo Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, ale následne odovzdalo letisko do rúk Ozbrojených síl SR.

Od júna 2011 začali aj úspešné civilné lety a v tom istom roku Ministerstvo dopravy navrhlo previesť akcie malých letísk, teda aj civilného letiska Sliač na kraje a mestá. Predseda BBSK, Vladimír Maňka, prejavil záujem a navrhol rozvíjať nákladnú dopravu.

BBSK v roku 2012 intenzívne pracoval na rozbiehaní cargo letiska. Predpokladalo sa, že jeho priaznivá poloha by mohla premostiť východné a západnétrhy. Letisko je tiež v blízkostí železničnej trate aj rýchlostnej cesty. Stavebné plochy v okolí boli vykúpené a umožňovali spoluprácu špedičných a logistických firiem.

Na investície boli nakoniec dohodnuté dve čínske firmy a projekt predpokladal vytvorenie desaťtisíc pracovných miest naviazaných na letecké služby.

Keď v roku 2013 minister dopravy Ján Počiatek naznačil úplné zrušenie letiska, Vladimír Maňka  deklaroval pripravenosť kraja prevziať všetky akcie letiska, ktoré sa v tom čase rozvíjalo tak úspešne, že pri danom raste by za dva roky dosiahlo vyrovnaný rozpočet a nepotrebovalo by dotácie. Neuspel.

Civilné letisko celkom úspešne ukázalo svoj potenciál aj v nasledujúcich rokoch. Súčasne s prevádzkou prebiehalo permanentné investovanie do rozvoja služieb spojených s civilným letiskom. Avšak boje o budúcnosť letiska medzi ministerstvami a vo vláde nakoniec vyhralo vojenské letisko.

Dnes je o rekonštrukcii letiska na čisto vojenské už rozhodnuté a prípadnú paralelnú existenciu civilného letiska je potrebné dodatočne vyjednať s americkou stranou.

Návrat z kratšej cesty však nie je vylúčený. Prípadné protesty proti vojenskému letisku možno o dva – tri roky po jeho rekonštrukcii by nikomu neprospeli. Je to sud s výbušninou a príliš veľký hazard s verejnosťou, ktorá si raz uvedomí nielen plusy a mínusy civilného i vojenského letiska, ale aj absurdnosť vytvorenia vojenského letiska v tak tesnej blízkosti pomerne veľkých miest a dedín.

A uvedomí si aj to, že jej politické špičky nevytvorili priestor na verejnú diskusiu, vrátane tej o podpore vytvárania európskej armády.