Snívanie o učiteľských autoritách a na druhej strane znevažovanie učiteľov sú dve strany tej istej mince. Sú produktom davového zveličenia, potreby vodcov a zatratených, zodpovedných za všetky zlyhania.

Pre rozvoj detí a ich motiváciu ku školskej práci je veľmi dôležitý práve partnerský a funkčný vzťah v trojuholníku žiak – učiteľ – rodič.

Tieto dni, keď žiaci nechodia do školy ,máme príležitosť naučiť ich pracovať samostatnejšie. Je to predpoklad toho, aby sa štúdium stalo deťom bližším a možno aj obľúbeným spôsobom ako objavovať nové veci. Potrebujú zažiť úspech a zistiť, že sú veci, ktoré zvládajú samé. Len tak sa naučia prijímať zodpovednosť za svoju prácu.

Súčasná situácia je zložitá pre všetkých, nielen pre rodičov, ktorých sťažnosti je teraz dosť počuť. Školské úlohy však nie sú určené im a ich pomoc by nemala vyznievať ani ako podvádzanie školy, ani ako heroizovanie známok či hodnotenia učiteľov. Úspech sa dá prežívať aj z pocitu dobre urobenej práce alebo poznania niečoho nového. Nemusí to byť len hodnotenie zvonku.

Je prirodzené, že nie všetci žiaci všetko zvládnu. Žiak by mal mať tiež právo vybrať si, čomu sa bude venovať viacej a čomu trochu menej. V trojuholníku žiak – učiteľ – rodič je stále nedostatočne rešpektovaný. Ak chceme, aby prijal zodpovednosť, potrebuje aj istú mieru slobody a priestoru pre rozhodovanie sa.

Ak máme dnes problém, tak najmä preto, že žiaci pochopili súčasnú situáciu ako prázdniny. Nepripravení učitelia sa možno odvolali na učebnice a rodičia si v spoločnosti ufrflaných detí predstavili koncoročné známky.

Aby žiaci zvládali učenie a dokázali túto zodpovednosť prijať, potrebujú prostredie v ktorom sa komunikuje. Automaticky by malo platilo, že keď niečo neviem, tak sa spýtam.

Komunikácia s učiteľmi by sa mala stať témou týchto dní. Žiaci by nemali zostať bezradne stáť pred nejakým problémom, možno aj posmelení rodičmi, ktorí im vo vzťahu ku škole chytili stranu. Mali by s učiteľmi konzultovať a ak je to trochu možné, mali by sa s nimi spájať deti a nie ich rodičia.

A samozrejme, je tu príležitosť naplno uplatniť individuálny prístup zo strany učiteľov a prispôsobiť úlohy pre jednotlivých žiakov.Žiadajme si ho. A žiadajme si ho nielen od učiteľov ale uplatňujme ho vo vzťahu k našim deťom aj my. Nie je potrebné pripravovať všetky deti na akademickú kariéru, ale všetky by sa mali naučiť samostatnosti a zodpovednosti.

Inak hrozí, že žiaci úplne rezignujú, budú prežívať pocit osobného zlyhania a menejcennosti, ruka v ruke s pokračujúcim démonizovaním či zosmiešňovaním učiteľov. Avšak najhoršie budú na tom stále len deti, ktoré sa nenaučia prijímať zodpovednosť a neúspech si so sebou ponesú ešte dlhšie.