Motto:   Mne sa ten Cipolla veľmi páči tým, že zaviedol kategóriu  „stupid, t. j. hlúpy“, ktorá je úplne oddelená od vzdelania a dokonca IQ. Kategorizuje ľudí iba podľa výsledkov ich konania, dokonca bez prihliadnutia k ich pôvodným zámerom.

Na úvod dôležitá terminologická poznámka. V súčasnej angličtine má slovo stupidity (hlúposť, tuposť) široký rozsah použitia. V bežnej komunikácii  vystupuje do popredia jeho pejoratívny podtón, zväčša sa používa  ako nadávka, zneváženie. Aj v slovníkoch nachádzame prevažne takéto vysvetlenia (hlúposť, duševná obmedzenosť, tuposť, nedostatok inteligencie a pod.).

Toto slovo latinského pôvodu vystupuje aj v slovenčine – stupidita, stupídnosť či prídavné meno stupídny, ktoré Slovník slovenského jazyka vykladá ako obmedzený, tupý, hlúpy. Pojem stupidita (a aj jeho odvodeniny a súvisiace slová hlúposť, hlúpy či hlupák),  ktorý budeme používať  v ďalšom texte, vyjadruje niečo iné. Nejde o nadávku ani výsmech, ale o prísne neutrálny pojem, označujúci konkrétnu psychologickú charakteristiku vlastnosti a jej nositeľov.

Carlo Maria Cipolla

Historik ekonómie, profesor Carlo Maria Cipolla (1922 – 2000) sa preslávil svojou esejou Základné zákony ľudskej hlúposti (The basic laws of human stupidity) z roku 1976. Odvodil v nej sociálne pravidlá, podľa ktorých môžeme rozdeliť ľudí do štyroch kategórií:

Prvú nazval  „helpless“, teda nemohúci, bezmocní,  druhú tvoria ľudia inteligentní (intelligent), treťou skupinou podľa Cipollu sú tzv. banditi (gangsters), no a štvrtú skupinu pomenoval hlúpi (stupid). Práve „hlupákov“ pokladal za najnebezpečnejšiu skupinu zo všetkých, dokonca i v porovnaní s gangstermi, mafiou, priemyselnými korporáciami či zbrojárskymi koncernami, keďže dokážu pôsobiť s veľkou efektivitou a entuziazmom a neuveriteľnou koordináciou.

Podľa Cipollu možno odlíšiť päť základných zákonov ľudskej stupidity:

1. každý z nás, vždy a neodvratne, podceňuje množstvo hlupákov vo svojom okolí,
2. pravdepodobnosť, že určitý človek je hlúpy, nezávisí od iných charakteristík – napríklad od vzdelania, IQ, bohatstva či spoločenského postavenia,
3. hlúpeho človeka charakterizuje to, že svojim konaním škodí inému človeku alebo skupine ľudí bez toho, aby mal zo svojho konania nejaký osoh, alebo škodí pritom aj sám sebe,
4. rozumní ľudia vždy podceňujú škodlivý potenciál stupídnych a zabúdajú, že ak sa zapletú s hlupákmi, dopúšťajú sa fatálnej chyby,
5. stupídny človek je najnebezpečnejším typom človeka.

Rozhodujúcim pre rozdelenie ľudí do vyššie uvedených kategórií sú výsledky ich konania. V tejto súvislosti vymedzil profesor Cipolla štyri základné výsledky ľudského konania: úžitok pre seba, úžitok pre iných, škodu pre seba a škodu pre iných.

Ak teda niekto svojim konaním prináša  úžitok iným (spoločnosti), ale škodí pritom sám sebe, patrí do kategórie „helpless“ (bezmocných). Takíto ľudia sú síce spoločensky prospešní, no často na úkor seba samých (stávajú sa najčastejšie obeťami „banditov“), čím sa ich prínos výrazne limituje. Tu azda treba podotknúť, že existujú extrémni altruisti či pacifisti, ktorí sa do tejto skupiny zaraďujú sami, dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia z morálno-etických dôvodov.

Ľudia patriaci do kategórie „intelligent“ (inteligentných) sú pre spoločnosť jednoznačným prínosom, platí to občas  aj recipročne – spoločnosť im za to poskytuje primeranú satisfakciu. Človek je tak užitočný nielen spoločnosti, ale aj sám sebe.

Ľudia, ktorí myslia len na seba, bez ohľadu na to, že tým škodia spoločnosti, patria do skupiny „gangsters“ (banditi). Takýto človek je užitočný iba sebe, pritom však škodí iným.

Ak niekto výrazne škodí iným a ani sebe samému neprináša žiadny osoh, patrí do kategórie „stupid“, teda hlupákov. Títo prinášajú spoločnosti škodu za akýchkoľvek okolností, no nielen to. Popri priamych škodách, ktoré spôsobujú svojim konaním, pôsobia na okolie frustrujúco a vyvolávajú hnev a zmätok. Cipolla varoval, že škody, ktoré dokáže hlupák napáchať,  sú priamo úmerné stupňu jeho vrodenej stupidity (pripúšťa čiastočne aj existenciu stupidity získanej, napríklad tlakom okolia), ako aj mocenskej pozícii, na ktorej sa nachádza.

Spoločenské dôsledky takto chápanej stupidity sa môžu znásobovať prostredníctvom skupinového myslenia (v psychologickej literatúre sa hovorí aj o groupthinku). Ide o sociálno-psychologický jav, ktorý sa prejavuje prevažne v súdržných skupinách orientovaných na získanie podpory propagovaným aktivitám. U členov skupiny dochádza k obmedzeniu kritického myslenia do takej miery, že sú pripravení akceptovať akýkoľvek návrh, názor prednesený vodcom či vedením skupiny alebo väčšinou prítomných.

V snahe zostať lojálnymi držia sa línie, ku ktorej skupina programovo smeruje, dokonca aj vtedy, keď je evidentné, že táto činnosť je neúspešná a vyskytujú sa  lepšie alternatívy. Jednotlivec, ktorý vyjadrí rezervovanosť k smerovaniu skupiny, je okamžite nabádaný k skupinovej lojalite. Myšlienkoví cenzori v rámci skupiny „chránia“ svojich členov pred informáciami, ktoré by mohli ohroziť ich súhlas a spoluprácu.

Za týchto okolností sa dokonca aj inteligentný človek často vzdáva nezávislého myslenia a odmieta uvažovať o alternatívach prijímaného riešenia. V skupine dochádza k ilúzii jednomyseľnosti, ktorá sa prijíma na základe ideovej alebo hodnotovej zhody (voľne podľa Imrich Ruisel, 2018).

Príznaky hroziaceho vývoja skupinovej stupidity sú nasledovné:

1. Ilúzia nezraniteľnosti. Ide o presvedčenie, že skupina sa nemôže dopustiť chyby a že všetko musí dobre dopadnúť.
2. Racionalizácia (ponúknutie a prijatie vysvetlenia) chybných rozhodnutí. Aj evidentne chybné rozhodnutie získa „správne“ vysvetlenie – skupinové myslenie označí nežiaduce skutočnosti vyhovujúcimi slovnými nálepkami.
3. Viera v morálnu opodstatnenosť existencie skupiny a jej rozhodnutí – sem spadá aj ničím nepodložené presvedčenie o „morálnej nadradenosti“ skupiny.
4. Zdieľanie myšlienkových stereotypov, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie skupiny, vrátane stereotypizácie iných skupín či sveta mimo skupiny.
5. Princíp autocenzúry. Na princípe troch budhistických opičiek, z ktorých jedna si zakrýva oči, druhá uši a tretia ústa, člen skupiny potláča nežiaduce myšlienky – nevidí, nepočuje ani nehovorí o spozorovaných chybách ani o ich možných alebo skutočných dôsledkoch.
6. Ilúzia jednomyseľnosti. Členovia skupiny nevyjadrujú svoje skutočné pocity z toho, čo sa deje. Keď nikto nevyjadruje nesúhlasný názor, posilňuje sa presvedčenie, že je všetko v poriadku.
7. Tlak na nekonformných členov skupiny. Groupthink vnáša medzi členov skupiny pocit harmónie. Autocenzúra a tlak na prípadných nekonformných členov skupiny predstavujú prostriedky, ktorými sa pocit harmónie udržiava.
8. Ochrana vlastného vedomia a ochrana vedomia druhých členov skupiny pred negatívnymi informáciami. Niektorí členovia skupiny sa tejto „ochrannej činnosti“ chopia spontánne a bývajú v nej obzvlášť výkonní.

V priebehu vývoja skupinového myslenia skupina prestáva uvažovať o alternatívnych riešeniach  – zvolí si jednu myšlienku, ktorej sa drží a ignoruje námietky a skutočnosti, ktoré svedčia v neprospech vlastných presvedčení o riešení problémov. V množine možných riešení tým pádom môže prehliadnuť riešenie, ktoré je pre danú situáciu optimálne.

Skupina prestane skúmať riziká prijatých riešení vrátane nákladov, ktoré sú s nimi spojené. Je ľahostajná voči neblahým až katastrofálnym dôsledkom svojich rozhodnutí. Kľúčové informácie pre svoje rozhodnutia skupina nevyhľadáva a nevyhodnocuje v dostatočnej šírke a hĺbke. Získané informácie navyše obvykle účelovo skresľuje – prijíma len niektoré, ostatné odmieta alebo ich ignoruje.

Skúmanie stupidity je úzko spojené s ľudským poznaním, ktoré sumarizuje široký rozsah poznatkov od najstarších čias, pochádzajúcich z rôznych geografických a kultúrnych lokalít a od  jednotlivcov so všestrannou profesijnou orientáciou. Do našich dní bolo už o stupidite napísaných nemálo odborných i popularizačných, aj humorných textov.

Austrálski mediálni experti Helen Razerová a Bernard Keane pred časom priznali, že zhoršujúca sa úroveň verejnej diskusie a zdravého rozumu v médiách, politike a kultúre ich doháňa do zúfalstva. Spoločne napísali knihu Krátka história hlúpych (A short story of stupid, 2014), v ktorej humorným štýlom bojujú proti svetu, ktorý stratil rozum. Skúmali dôvody nekonečnej popularity niektorých idiotov a zisťovali príčiny veľkého počtu hlupákov. Dospeli k presvedčeniu, že hlupák nie je len tvor nevedomý a ani iba tvor lenivý – najhoršia je u neho absencia samostatného  myslenia.

Stupiditu pokladajú za vírus, ktorý odčerpáva ľudskú produktivitu a zanecháva ľudí chorých a zoslabnutých. Má dlhú, zložitú a strašnú minulosť a ak ju chceme poraziť, musíme ju pochopiť. Krátka história hlúposti naznačuje, ako hlupáci uťahujú naivným pozorovateľom slučku okolo krku, odhaľuje šíriteľov hlúposti a oslavuje odvážnych, ktorí jej dokážu vzdorovať. Kniha závažná svojím posolstvom je –  tak vyznievajú jej hodnotenia –  zároveň provokáciou i útechou, vyvoláva diskusie, upokojuje frustrovaných a rozhorčuje hlúpych.

V našich končinách sa problematike stupidity dlhodobo venuje český neuropatológ František Koukolík. Spolu s psychiatričkou Janou Drtilovou je aj autorom knihy Život s deprivanty II. Základy stupidologie vydanej v roku 2002, samostatne v roku 2023 vydal knihu Stupidita. Zářný duch nad vodami lidských dějin. Knihy obsahujú okrem iného aj niekoľko dôležitých definícií. Autori v prvom rade konštatujú, čím stupidita, o ktorej hovoríme, v žiadnom prípade nie je:

nie je nadávkou ani posmešným označením, ide o pojem neutrálny,

nie je ani mentálnou retardáciou, ktorú popisujú učebnice psychológie a psychiatrie, charakterizovanou zníženou hodnotou inteligenčného kvocientu (IQ) – na hodnote IQ je stupidita nezávislá,

nie je to ani nevedomosť, teda stav, keď relevantné informácie v danom prostredí buď nie sú dostupné, alebo, ak sú, človek, skupina alebo systém ich nie sú schopní rozlíšiť a vnímať,

a nie je to napokon ani omyl, teda stav, pri ktorom relevantné informácie v danom prostredí sú, človek, skupina alebo systém ich rozlíšia a vnímajú, ale chybne ich spracujú a interpretujú.

Vo vzťahu k spracúvaniu informácií a poznaniu je potrebné rozlišovať stav, keď informáciu, ktorá v prostredí je, nevieme známymi a dosiahnuteľnými prostriedkami uchopiť, od stavu, keď kľúčové údaje, informácie v prostredí sú, ale jednotlivec alebo skupina im nevenuje pozornosť, ignoruje ich. Podľa autorov je stupidita prejav zrútenia spätnej väzby medzi správaním a prostredím.

Ľudská myseľ stupiditou dosahuje kompromis medzi svojou emočne podmienenou neschopnosťou vyrovnávať sa s informáciami, ktoré prichádzajú z vonkajšieho prostredia, a odmenami (aj trestami), ktorých zdrojom je sociálne prostredie, teda najmä skupinové mechanizmy. Jej základom je rozpad schém (poznávacích programov) medzi realitou a naučeným správaním, pričom čím hlbšie sa ľudská myseľ ocitne v nereálnom, vybájenom, či ideologicky formovanom svete, tým viac zlých rozhodnutí produkuje. V spojení s mocou a spoločenským postavením predstavuje stupidita významné ohrozenie stability spoločnosti.

Život ľudských skupín je možné v ideálnom prípade chápať ako rovnovážne fungovanie vzťahu medzi logickým, racionálnym a objektívnym spracovávaním informácií na jednej strane a skupinovou súdržnosťou a spoluprácou na strane druhej. Stupidita sa začne prejavovať pri narušení tejto rovnováhy z ktorejkoľvek strany. Objektívne, logické a racionálne informácie môžu poškodiť alebo zničiť existujúce skupinové myslenie a súdržnosť, no aj naopak, dominancia skupinového myslenia a spolupráce znemožňuje objektívne, logické a racionálne spracovanie informácií.

Evolučná psychológia predpokladá, že prirodzeným automatizmom  ľudského prežívania a konania nie je kritické myslenie, ale práve hlboká a zásadná potreba byť členom skupiny. Potreba nebyť osamotený, opustený či odvrhnutý alebo naopak, potreba byť nejakým spôsobom akceptovaný, obľúbený či uznávaný tak významným spôsobom prispieva k vzniku a udržiavaniu skupinovej stupidity, bez ohľadu na to, či si je človek toho vedomý alebo nie.

Na tejto skutočnosti stavajú v rôznom rozsahu všetky náboženské organizácie – od umiernených až po (a najmä) deštruktívne kulty, ako aj rozličné podoby „svetských náboženstiev“, za ktoré treba pokladať o. i. politické strany, mainstreamové i alternatívne médiá so svojimi sledovateľmi či politické mimovládky. Bez cielenej a náročnej celoživotnej práce, prípravy, „výcviku“ nie je ľudské vedomie orgánom kritického zberu informácií, racionálneho učenia ani logickej analýzy. Je predovšetkým orgánom dôvery, viery, neraz prijatého hotového názoru a presvedčenia. Práve preto sme tak ľahko manipulovateľní.

No a ako z toho von?  Neponúkajú sa ľahké riešenia. Za základ akejkoľvek možnosti zmeniť  (seba)deštruktívne vzorce ľudského myslenia a konania považujem úprimnú snahu o informovanosť. Len ten, kto pochopí a príjme informácie o potenciálnej škodlivosti čohokoľvek, má šancu urobiť prvý krok (a následne ďalšie kroky) k zmene. Tak v situácii, keď sumu dostupných informácií ignoruje sám, ako aj keď podlieha skupinovému mysleniu.

Aj zhubným dôsledkom skupinového myslenia by sa azda dalo predchádzať, pravda, za predpokladu, že udržiavanie skupinovej stupidity nie je jedným z cieľov existencie skupiny. Predpokladá to aktívne podporovanie a odmeňovanie kritického myslenia zo strany vedenia skupín, podporovanie otvorenej diskusie o pochybnostiach či nesúhlasných stanoviskách vo vnútri skupín či medzi rôznymi skupinami navzájom aj nezaujaté posudzovanie alternatívnych riešení a  postupov. Nemyslím si, že je v dnešnej dobe  namieste sršať v tomto smere prehnaným optimizmom, ale pokúšať sa treba.