Napriek veľkonočným sviatkom v slovenskej spoločnosti dominujú otázky vojny a mieru spolu s druhým kolom prezidentských volieb. Nad týmito témami sa zamyslel známy psychiater z Banskej Bystrice Ludvík Nábělek.

Až sa zas budú básne čítať,

a v ľuďoch ľudí poznáš zas,

až roztopí sa v mútnych vodách

jesenný sneh i jarný mráz

jak úbohý bol, povieme si,

čas pušiek, dýk a náreku,

v ktorom bol básnik nepotrebný

a človek cudzí človeku.

Laco Novomeský: Svätý za dedinou

Laco Novomeský

Vlado Mináč, ktorého názov rovnomennej knihy som si vypožičal pre titul dnešného blogu, v  nej okrem iného píše: „Malý národ má iba málokedy možnosť skutočnej voľby. Veľké, mocné a najmocnejšie štáty sveta sú presvedčené, že jedinou možnosťou planéty je integrácia, že štiepenie štátov na národné štáty je omeškaná reakcia, interakcia, ktorá sa musí prekonať ešte väčším úsilím po spoločnom dome, komore a ohnisku. Lenže malé národy inštinktívne cítia, že v spoločnom dome funguje aj spoločný kotol, do ktorého ich môžu z ideologických dôvodov alebo len tak, z bujnej samopaše posotiť. Som presvedčený, že malé národy a malé štáty majú svoj nezameniteľný zmysel, ba priam poslanie. Ono poslanie tkvie v jedinečnosti, v autentickej osobnosti menšieho a aj chudobnejšieho voči mamutej všepažravosti, voči všetko ohrozujúcemu nadnárodnému konzumu. Iba kultúra – a tá skutočná je národná – dáva nezmyselnému experimentu človek aký-taký zmysel, iba kultúra, o ktorej veľkosti nerozhoduje Medzinárodný menový fond, imanentne túži po trvaní, ona, ktorá najviac pochybuje, aj najviac dôveruje: je to tvár človeka, národa, ľudstva, ktorá vidí nevyhnutnosť, ale obracia sa k slobode. Naša sloboda, naša zvrchovanosť je naše výsostné právo i naša historická povinnosť.“

Vlado Mináč

A Milan Rúfus v doslove k básnickej zbierke Laca Novomeského Svätý za dedinou „k tomu“ dodáva: „Básnik a vojna. Aj si je ťažko predstaviť zlomyseľnejšiu kombináciu, dva prvky, ktoré by sa k sebe hodili menej. Je pravda, ono sa to nerýmuje už akosi v prapočiatku: ľudskosť a vojna. Vojna sa k človekovi pramálo hodí. I napriek tomu, že ju vymýšľa a vedie práve on. Tisícročné zvieratko v ňom. Ono mu dá svoje pudy, pazúry a hryzáky a on mu navyše požičia svoj rozum. Preto je človek-válečník najstrašnejším živočíchom. Nuž a báseň je výkrik ľudskosti, volanie po nej. Báseň je všetko to, čoho sa človekovi na tomto svete nedostáva. Je hlad srdca i rozumu, ktorý vidí, kde sa to zasa zadrhlo, kam nás  opäť unáša prirodzený tok zlého, kde sa nám zasa stratil sen… “

Milan Rúfus

Práve prebiehajúce voľby prezidenta vyzdvihli do popredia zásadnú otázku dneška – otázku vojny a mieru ako kľúčovej voľby nielen budúcej hlavy nášho štátu, ale s veľkou pravdepodobnosťou aj samotného bytia či nebytia nášho stredoeurópskeho priestoru – teda našej kultúry a civilizácie. Strach z vojny bol u nás roky neznámy pojem.

Možno až dnes, keď reálne hrozí, že sa do prezidentského paláca dostane kandidát, ktorý v tejto zásadnej otázke zjavne nestojí na strane mieru, začínajú dosiaľ neurčité obavy nadobúdať reálne kontúry. Opakovane som na tomto mieste písal o kultúre mieru ako nevyhnutnej podmienke prežitia, ako základe udržateľného života, predpoklade a podmienke rozvíjania všetkých humánnych hodnôt vrátane ľudských práv, sociálnej spravodlivosti, slobody a demokracie. Aj v súvislosti s voľbami je nanajvýš dôležité neupadnúť do presvedčenia, že jeden človek aj tak nič nezmôže. Zmôže.

Všetci žijeme svoje životy v konkrétnych pracovných a ľudských okruhoch – môžeme diskutovať, presadzovať kultúru mieru v každodennom živote a odovzdať svoj hlas proti nespravodlivosti, neznášanlivosti a nenávisti. Obzvlášť nebezpečné by dnes bolo podľahnúť zo všetkých strán podsúvaným tlakom zameraným na národne orientovaných voličov, že obaja kandidáti, ktorí postúpili do druhého kola, sú v podstate rovnakí, a preto je najlepšie zostať doma. Progresivistickí aktivisti iba na to čakajú – sú zoradení do nohy a tešia sa na chybu národniarov.

Alojz Klimo: Vojna a mier

Čo ponúkajú progresívci? Progresivistickú alternatívu kultúre mieru jasne vymedzil český politológ Petr Drulák. Vyznieva desivo – všetky témy, na ktoré dnes progresivisti vsádzajú, súvisia so smrťou. Na príklade Francúzska, ktoré sa v zosobnení prezidenta Macrona snaží hrať prvé európske husle, prezentuje Drulák priority, na ktorých sa dnes macronovci profilujú: potraty, eutanáziu a militarizmus.

Pred pár dňami prebehli vo Francúzsku štátne oslavy pri príležitosti zapísania práva na potrat do ústavy. A aj keď sa isto vyskytnú situácie, kedy je potrat správnym riešením, robiť zo smrti druhej bytosti ústavné právo je zvrátenosť. S podobným nadšením otvárajú macronovci tému eutanázie. Ide o podobnú dilemu ako pri interrupciách. Sú situácie, kedy môže byť dobrovoľný odchod tým najlepším východiskom, ale zneužitie hrozí ešte viac ako pri potratoch.

Rozoberá aj možné dôvody a dôsledky Macronovho nedávneho militaristického obratu a upozorňuje, že nasadenie vojakov NATO proti Rusku povedie k eskalácii vojny, pričom chyba takéhoto charakteru môže znamenať jadrový konflikt, a teda zničenie Európy alebo jej východnej časti. Takže namiesto kultúry mieru kult smrti: potraty zabijú najmladších, eutanázia najstarších a vojna všetkých.

Pablo Picasso: Holubica mieru

Stojíme pred druhým kolom prezidentských volieb s otázkou, akého chceme mať prezidenta. Má byť taký, akých sme tu mali posledných 10 rokov v podobe nesamostatných kreatúr riadených slniečkármi a spolitizovanými mimovládkami, napĺňajúcich záujmy cudzích mocností na úkor vlastných občanov? Alebo vyhrá pud sebazáchovy a národnoštátnych záujmov Slovenska a budeme preferovať mier prostredníctvom suverénneho, svojprávneho a politicky skúseného Petra Pellegriniho?

Väčšina ľudí si nepochybne želá mier, hoci nie každý svojou činnosťou k nemu aj prispieva (tu treba pripustiť, že sú aj takí, pre ktorých je kultúra mieru prekážkou v realizácii ich záujmov). A ako hovorí profesor Emil Višňovský, nikto z nás tu nie je na to, aby bol rukojemníkom pochabých a slabomyseľných politikov a ani ľudstvo neprešlo svoje strastiplné dejiny na to, aby jeho existenciu ukončili tí, čo si nevidia ďalej od nosa a riadia sa iba svojimi nízkymi a podlými záujmami. Preto musia sily mieru prevládnuť nad silami vojny.