Motto: „Ovládla nás banda zaostalých neandertálcov, ktorí sa pohybujú v zložitom svete, ktorému vôbec nerozumejú.“ (Robert Ludlum: Plán Ikaros, 2010)

V roku 1963 vyšiel vedecko-fantastický román Planéta opíc francúzskeho spisovateľa Pierra Boulla. Opisuje príbeh novinára Méroua, ktorý sa zúčastní cesty k ďalekej planéte. Nájde tam  primitívnych ľudí, ktorí žijú v područí organizovaného spoločenstva opíc, v ktorom gorily predstavujú políciu a armádu, šimpanzy sa zaoberajú vedou a orangutany politikou.

Mérou príde na to, že pôvodne vládli na planéte ľudia, no svojou hlúposťou, chamtivosťou a neschopnosťou dohodnúť sa na základných otázkach spolužitia umožnili opiciam prevziať moc. Posolstvom románu môže byť varovanie, že inteligencia nie je ľuďom daná navždy, a ak sa nerozvíja, môže degenerovať. Už dlhšiu dobu ma prenasleduje obava, že sa ľudstvo ako celok míľovými krokmi blíži k podobnej, ak nie oveľa horšej katastrofe.

Už 4. októbra 2002 sa v rozhovore pre denník Sme Ivan Mikloš pochválil, že vtedajšia pravicová vláda vedome vyčleňovala  pre zdravotníctvo menej prostriedkov, ako boli reálne výkony: „Vyčlenili sme menej peňazí, ako sme vedeli, že bude treba. Čiže dopredu sme rátali s tvorbou nových dlhov.“

O dôsledkoch systémového oklieštenia financií potrebných pre normálny chod zdravotníckych zariadení by mohli rozprávať predovšetkým zdravotníci, iba v menšej miere aj tí, ktorých obmedzenia zdrojov postihli najviac − sami pacienti.

Perfídny Dzurindov režim jednoducho počítal s tým, že všetci ľudia naraz neochorejú, a tak mu okrádanie zdravotníctva dlho prechádzalo − dôsledky znášame dodnes. Superpravicový netvor Zajac a jeho „reforma“ sa následne pokúsili o zmenu zdravotníctva z humánneho poslania na špinavý „kšeft so zdravím“. Takmer sa im to podarilo.

V  júni 2011 počas vlády Ivety Radičovej došlo pod vedením kádéháckého ministra Uhliarika k ďalšej redukcii zdravotnej starostlivosti, ktorá postihla aj banskobystrickú psychiatriu. Keď som na protest voči konaniu nominantov pravicových strán (čuduj sa svete, takmer totožných s tými, čo nám vládnu dnes) odchádzal z postu primára, vyslovil som okrem iného varovanie, že „je možno potrebné, aby si každý občan Slovenska navždy zapamätal, že vláda pravice prináša pre obyčajného človeka nielen zbedačovanie, chudobu a hlad, ale aj chorobu, utrpenie a smrť“. Aké prorocké, žiaľ.

Po jedenástich rokoch sme sa v dôsledku hlúposti, chamtivosti a neschopnosti dohodnúť sa na základných otázkach spolužitia ocitli na samej hrane existencie. A netýka sa to len našich domácich pomerov, ide o problém celého tzv. „civilizovaného sveta“, ktorý, zdá sa, nadobro vyčerpal svoje možnosti zmysluplného fungovania.

Idiotské balíky sankcií, ktoré spoľahlivo ruinujú predovšetkým tých, ktorí ich vyhlasujú,  z reťaze odtrhnuté zbrojenie na úkor životnej úrovne vlastného obyvateľstva, cudzie vojenské základne ako vredy na tele donedávna nezávislých štátov, nadšené „odstrihovanie sa“ od roky spoľahlivých zdrojov energií  v réžii podivných politických kreatúr, ktorých sa žiadne reštrikcie pochopiteľne osobne nedotknú, s tým spojené riziko fatálneho vojenského konfliktu, zdražovanie, inflácia, obmedzovanie zdravotnej starostlivosti, tepla i vody, to všetko nevedie nikam inam ako do slepej uličky, na konci ktorej, zdá sa, že už neodvratne, čakajú chudoba, choroba a smrť.

Je ešte vôbec možná cesta späť? Ako z toho von? Jedným z kľúčových východísk by mohla byť všeobecne akceptovaná nevyhnutnosť budovania spravodlivej spoločnosti − spravodlivej v každej krajine zvlášť i medzi jednotlivými štátmi navzájom.

Ako som už písal v príspevku o kultúre mieru, potrebné je predchádzať zväčšovaniu sociálnych nerovností (v posledných desaťročiach vidíme, žiaľ, pravý opak), keďže práve nespravodlivosť a bieda sú hlavnými zdrojmi nárastu nenávisti a agresivity.

Predpokladá to úprimné úsilie o vnímanie a pochopenie iných s ich záujmami a potrebami, a − aj pri ich rozdielnosti − snahu o zmierlivé riešenia. Je nutné vyhýbať sa vytváraniu bariér medzi ľuďmi, ostrakizovaniu či dehumanizácii ľudí s inými názormi.

Český básnik Jiří Wolker, básnik, „jenž miloval svět a pro spravedlnost jeho šel se bít“, napísal neveľmi radostnú báseň U roentgenu:

Pane doktore, tak těžko mi je,

jako bych v prsou olovo měl a zmije.

Otevřte tělo mé paprsky zářivými

a povězte, co vidět mezi nimi!

Co vidím, dělníku, to tvoje plíce jsou.

Fabrika ti je popsala dýmem a sazemi.

Slyším v nich svištění transmis a stroje, které řvou,

že chudý jen dřinu má na zemi.

Co vidím, dělníku, to tvoje plíce jsou,

prožrané hladem a tuberkulosou.

Umřeš.

Nemoc a smrt − to těžké břímě jest,

však nad to těžšího cos musím v sobě mít.

Lékaři, dejte hlouběj prosvítit

tělo mé paprsky zářivými

a povězte, co mezi nimi!“

Co vidím, dělníku, to tvoje srdce jest,

zdupané semeno, jež strašně chtělo kvést

do světa zdravého, do lásky a žití,

kde možno ženu, děti a soudruhy mít

a pro ně ruce své na chleba proměnit

a jíst tu se stolu, na který slunce svítí.

Co vidím, dělníku, to tvoje srdce jest

a srdce lehčej smrt dovede snést

než nemilovat.

I tuto tíhu, lékaři, já znám.

Však hloběj, ke dnu tělo prosvěťte mi!

Nejtěžší bříme naleznete tam.

Sotva je unáším. A jsem si jist,

až vypadne, že rozkymácí zemi.

Nejhlouběji, chudý, vidím nenávist.

Jiří Wolker

Nemali by sme dovoliť, aby nenávisť opantala naše srdcia. Niekto povedal, že keď začneme nenávidieť, už nás majú. Máme, verme tomu, ešte iné možnosti. Tými najjednoduchšími a najpriechodnejšími sú voľby (nerobím si ilúzie, že sa nedajú zmanipulovať, ale pokúsiť sa treba).

Nech sa teda všetky nasledujúce voľby stanú referendami, ktoré odmietnu  zlo, do ktorého nás zavliekli. A nezabudnime pritom, že vláda pravice prináša pre obyčajného človeka nielen zbedačovanie, chudobu a hlad, ale aj chorobu, utrpenie a smrť…