Pokračovanie o hľadaní dobra a odkiaľ fúka vietor. Áno, občas sa človek nahnevá a začne slovne používať – napríklad pohlavné orgány. Ale, tie si to veru nezaslúžia. Veď nám v živote urobili toľko radosti.

Nechajme všetkým mená aké majú. Už aj preto, že na nich rýchlo zabúdame. A my by sme si minulosť mali pamätať. Mala by nám priniesť ponaučenie. Kto si napríklad dnes spomenie, no na toho, skoro premiéra, Kisku. Dva roky na bilboardoch, päť rokov prezident a už je skoro zabudnutý.

Iste, každý má svoju spomienku. Ja napríklad tú, ako som voči nemu prerušil neutralitu, keď o Slovensku vyhlásil, že je mafiánsky štát. Viem, že kus pravdy mal, on to najlepšie, ako spolupracovník pozemkovej mafie vedel, ale predsa. Takto hovoriť o svojej vlasti?

Podobne sa vyjadril, agresívny a hašterivý Martin Klus. Sme vraj spálená zem. Môže si štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí niečo také dovoliť? Už za to by mal vyletieť a ešte aj kľačať v kúte.

Mám s ním aj osobnú skúsenosť. V predchádzajúcom volebnom období sme mali v Banskej Bystrici stále väčšie problémy s uznášaniaschopnosťou komisie cestovného ruchu. Prakticky stále chýbali Karol Konárik a Martina Klus. Jeden dostal prácu v Blave, druhý bol aj poslanec Národnej rady. Nemali čas.

Karol Konárik sa po výzve slušne ospravedlnil a uznal žiadosť, aby z komisie odstúpil. Nechceli sme vyhadzovať. Klus sa rozčúli a zistil, že je to politický útok. Ako sa vôbec opovážil nejaký SMERák, teda ja ako predseda komisie, s niečím takým prísť?

To bol politický útok. On ako SaS, má predsa právo byť na ozdobu a nič nerobiť. Neviem, kto ho nakoniec pacifikoval, ale podarilo sa. Bol to možno len taký cholerický výbuch. Tak ako teraz so spálenou zemou. Je to však v poriadku?

Sú ľudia, ktorí ovplyvňujú verejnú mienku. Zo zmätených a neúspechmi neraz aj frustrovaných ľudí sa stáva dav či ľudské stádo, chrliace nadávky a špinu. Ono to ide zväčša od politikov. Oni nás to naučili. Slovo strašne stratilo hodnotu, túžba kameňovať je jedným zo zločinov súčasnej politiky.

Vo chvíli, keď sa stávame súčasťou davu, teda stáda, sme šťastní v spoločnej nenávisti a táraní Platí, viac hláv, viac kapusty. A sme nechutne manipulovaní. Uvedomíme si to? Aspoň niekedy?

Nasledujúcu fotku som nazval výzva Pellemu. Vidíš Pelle, už pred desiatimi rokmi som vedel, že bude treba rúška A ty nemáš ani rúška, ani plán..

A aby ste vedeli, je to z čias, keď bolo všetko také obyčajné. S vnukom sme sa po púšti previezli dobrých 20 km. A to velikánske brucho? Je tam schovaný foťák. Pred jemným pieskom.

No a zajtra už o tom, odkiaľ Viedeň kupovala potraviny v 18. storočí.