Po Ľubovi Motyčkovi, ktorý nás žiaľ opustil minulý piatok, zostal na redakčnom stole jeden doposiaľ nezverejnený blog. Vravel, dajte to vtedy, keď nebudem mať po ruke niečo aktuálne, čo mal vždy. Tí z Vás, ktorí ste si na jeho ostré pero zvykli, azda prijmete tento jeho posledný text napísaný typickým šteklivým Motyčkovským štýlom. Pripomeňme si ho aj týmto jemu vlastným spôsobom, pretože v myšlienkach a spomienkach zostane stále medzi nami…

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14080/124491#6

Čo čakáte po takomto úvode? Nadštandardne hrubé a nevkusné vyjadrovanie sa z mojej strany? Niekto to ani nebude čítať, iný zase čaká šťavnatú senzáciu. A pritom o nič nejde. Len o slovo.

Ide len o to, ako ho vnímame. Ja ho napríklad, v súvislosti s našou Astou, krížencom Belgického ovčiaka a Československého vlčiaka, odmietam používať. Slovo fena mi nepatrí vyslovovať, lebo to je čechizmus a jazykovedci sa dohodli, že treba hovoriť suka. A to mi nejde. Naša Asta nie je žiadna suka.

Naučil som sa, že na Slovensku nie sú hranolky, ale hranolčeky, že nie je krabička, ale škatuľka. I napriek tomu, že spojenie tá škatuľa bolo o niečom inom. Ale, suka, to mi nedá. 

Všetko je naozaj v tom, čo jeden hovorí a čo druhý počuje. Dodnes si spomínam na maličkú tetku Ilu z Donovál. Bol som jej predstaviť, v rámci výletu, moju súčasnú manželku. Mliečka nám uliala, okrúžťok chleba odkrojila, masielka ponúkla a prisadla si k nám, na lavicu vyhladenú mnohými generáciami. Z ničoho nič sa opýtala: „Deti moje a či už aj spolu spíte? Lebo my sme za mladi tak.“

Utiahla si šatku a počúvala. No, my nič. Moja nastávajúca sa skôr zhrozila, do akej rodiny to ide. A akože, do akej? Veď tetka Ila spievala v kostole s Mariánkami. Tak čo!

Pre ňu to nebolo citovo zafarbené slovo. Ďalší príklad toho, že jeden niečo hovorí, druhý iné počuje. A už si ani nepamätám, ako sme sa z toho vymotali. 

Slovo je vôbec úžasné. Náš jazyk je dar i prekliatie. A to oddávna. Kedysi žil slávny bájkar Ezop. Otrok. Pre svoj štipľavý jazyk milovaný i nenávidený. Jedného dňa mu pán dal príkaz pripraviť hostinu z toho najlepšieho, čo na trhu kúpi.

Pripravil samé jazyky na rôzny spôsob, tvrdiac: „Čo je lepšie ako jazyk? Ním predsa vyjadrujeme city, ušľachtilé myšlienky, múdrosti.“ Hostia pána pochválili, lebo to malo myšlienku.

Ďalšou úlohou bola pripraviť to najhoršie. A opäť jazyky. Dôvod: „Koľko len zla prinášajú, koľko nenávisti, koľko vojen vyhlasujú, koľko trestov smrti. Hostia sa uspokojili s filozofickými kvalitami pána. Otroka si nevšímali, ten nestál za to.

A hostina do tretice. Zasa jazyky, lebo pán požadoval niečo všedné, obyčajné, bez myšlienok. A Ezop to aj zdôvodnil prázdnym táraním, klebetením, všednosťou bez myšlienok.

Hostia sa tentoraz naštvali – na otroka. Cítili sa osobne dotknutí. Tak veru, jazyk a slovo má mnoho podôb. Pre nás nech je ponaučením, že meno otroka ani skoro po troch tisícročiach nie je zabudnuté, na rozdiel od jeho pána s hosťami. A pre mňa osobne? Naša Asta nie je žiadna suka. A basta.

A tá deka? Niečo treba na hranie…