Je fakt, že zimy sa nám akosi zopsuli. Kdeže sú krásne časy zľadovatelých chodníkov, závejov, uhoľných prázdnin. Bože, ako sme sa na ne tešili. Kdeže sú časy, keď sme si robili zásoby zemiakov v činžiakových pivniciach, kde aj tak všetky vyklíčili.

Moje kvalitné zimné spomienky sú z Donovál. Polročné prázdniny, na poludnie nás tetka Anna vyhnala lyžovať sa na blízky svah. Už nás mala s bratom asi plné zuby. Vonku mínus 16 a fujavica. Pri dome u Valenta drevený záchod. Ale, keď takto mrzlo, chodili sme len do maštale, ku kravičke.

Potom si spomínam na vyčistenú cestičku k hotelu Šport. Kopy snehu vyše hlavy. Len pozor, nepamätám si, aký som bol veľký.

No a potom školské lyžovačky. Vleky žiadne, Borisko ešte ani len neveksloval pred hotelom Kyjev v Bratislave, nieto ešte aby čerpal smerácke dotácie na vleky. Na Somársku lúku som cez deň vyšliapal štyrikrát, viac som nevládal. Teraz sa to volá Záhradište.

Ale zvýšme tempo spomienok. O jednej zime vôbec neviem. To keď sme si pod stromček dali  osemdňové bábätko. A z okna sme sa ani nepozreli.

Zrazu sme mali už dve dievčatká. Lyžovačka? Žiadny problém. Rovno pri činžiaku bol malý svah. Tam sa deti vybláznili. Ale aj ja som si prišiel na svoje. Bolo to asi v roku 1976, keď prišla taká fujavica, že som sa nadšene prechádzal okolo budovy bystrického rozhlasu. Chcel som si užiť Sibír.

A ďalšiu zimu boli všetky cesty v Banskej Bystrici jednosmerné. Viac sa prehrnúť nepodarilo.  Po tretej dcérke sa lyžovačka pri činžiaku skončila. Už nebol sneh.

No to sa už k moci chystal Gorbačov, tak sa nečudujme. Už to nebola tá „správna vláda komunistov“.

No a potom? Škoda reči. Aj keď, aby som len nekritizoval ten zlý kapitalizmus. Dobre si spomínam na zimu, keď som prístupovú cestu odhadzoval päť hodín, aby som zistil, že na ceste je aj tak ešte pol metra. A nikam nepôjdem. Spomínam si na zimu, keď sme zo strechy odhadzovali sneh a keď srnky obhrýzali vrcholce stromčekov. Ploty boli zaviate.  

Aha a niečo súčasné. Župan Kotleba si nás zavolal na zasadnutie VÚC do športového gymnázia. Riaditeľ bol jeho podporovateľ. Vtedy napadlo asi 30 cm snehu. A on za prítomnosti „roztlieskavačov“ tlačil do našich hláv kúpu bagra pre rómsku osadu mimo kraja. Pakáreň, podobná tej dnešnej matovičovskej. Sneh zatiaľ nemáme. ale sú si podobní. Vystrájaním i sfanatizovanými obdivovateľmi. Ale aj poklesom popularity.

Aj snehu je stále menej. A včera som bol doma na prechádzke. Ľudí a áut ako na námestí. Teda, s tými výnimkami. A my sme sa na tej ceste ešte kedysi spúšťali na sánkach. Manželka tade závejmi chodila denne do školy. Zaujímavé, nesťažovala si. Ale na doplnenie, to sme ešte neboli zobratí. 

Zato, ja sa už teším na sťažnosti. Na zimu, keď sa snehu nakydá a nakydá. Ako za komunistov. Aj ja sa už pridám k zástupu sťažovateľov na neodpratané cesty. Doteraz som bol vždy hlúpy. Sám som odhadzoval a ešte som sa aj tešil, ako mi ide robota od ruky. A potom celý spotený som si dal horúci čaj a kus domácej klobásy.

Aj ruky ma boleli, záležalo od toho, či bol ťažký, alebo ľahký sneh. A ja som bol šťastný, že som súčasťou prírody. Ale dnes veru nie! Nech sa len mestskí úradníci trasú…

Požičal som si pár ilustračných  foto z tlačovej agentúry a nádhernú zimnú atmosféru zachytenú objektívom fotografky Mirky Chabadovej, keď bystrické námestie zasypal sneh.