Na úvod malé vysvetlenie. Nie všetci vedia o tom, že som mal časopis orientovaný na cestovný ruch. No a k cestovnému ruchu patria aj rôzne formy zábavy. Teda, aj rôzne hry. Počas zahraničných ciest som videl veľa kasín, kde sa hrala ruleta či blackjack.

A rodilo sa to aj u nás. Dostal som jedinečnú šancu. Taký časopis Vám bez reklamy neprežije. A ja som mohol za peniaze písať reklamné články o niektorých kasínach. Pozor! Nešlo o hráčske brlohy, ale o mondénne kasína na istej spoločenskej úrovni. To sa tam ešte chodilo s kravatami, prvé mobily sa odkladali pri vstupe a ísť do kasína ozbrojený bolo neprípustné.

Musel som sa naučiť zásady hry. Za reklamu som dostal 30 000 korún a ja som z toho minul tisíc. Veruže minul, lebo vždy som prehral. Čo ako som sa učil. Pochopiť pri rulete systém hry na čísla či farbu alebo pravdepodobnosť, aká karta pôjde, nebolo ťažké, ale neoslovilo ma to.

Pri učení sa mi pomáhal aj personál. Len raz sa mi stalo, že mi krupier smutným hlasom pošepkal: „Neučte sa , prinesie vám to nešťastie.“

ID:164811308

A tu sa pomaly dostávame k trápeniam, ktoré prinášajú hazardné hry. Vtedy som to tak necítil. Do kasín chodili tí bohatší a bolo ich málo. A ich osud mi bol ľahostajný. Raz som tam stretol aj olympionika. Meno neprezradím. Prešlo už síce 20 rokov, ale záväzok nemenovať stále dodržiavam. V každom prípade bol pekne vydesený, keď som mu úplne spokojne povedal, že  robím reportáž.

Poďme teraz k negatívnym postrehom, ktoré som v rámci reklamy nespomínal. Pochopiteľne každá sloboda tlače je obmedzená.

Hral som ruletu a za stolom sedel aj jeden Číňan. Po chvíli ma pán z  personálu  (ľudia vedeli, že nie som bežný hosť) odvolal bokom. Vraj, aby som skončil. Číňanovi som, ako on tomu veril, zobral šťastie a môže nastať konflikt. Oni ho vraj už poznali.

V ďalšom kasíne mi hovorili o človeku, ktorý medzi desiatou večer a treťou ráno vyhral vyše 3 milióny korún. Do mesiaca peniaze priniesol späť a nakoniec predal aj dom.

Trochu zlomyseľne som sa tešil z prípadu v ďalšom kasíne. Už boli prvé automaty a pri hre sa rozširovala mafia. Predstavte si, že v automate bolo v desaťkorunáčkach 700 000 korún. Už – už musí padnúť jackpot. Mafiáni  ani nepúšťali miesto pri automate. Striedali sa tam a hádzali desaťkorunáčky.

Len raz jeden musel, ale naozaj iba na chvíľu, odbehnúť na toaletu. K mašine si sadol náhodný mladý muž, ktorý právu prišiel s partiou. Samozrejme, že jackpot na prvý pokus vyhral. To bolo niečo. On pokrútil hlavou, poplatil pár fliaš šumivého a povedal, že tu bol prvý a posledný raz. Čo urobilo s tým nešťastníkom, ktorý si odskočil, neviem…

Reklama sa skončila, zážitky z hazardu nepribúdali. A už tobôž by som neliezol do nejakého brlohu s automatmi a drogami. No a s mafiánmi. Tí, ktorých som voľakedy zažil, boli ešte ako sa hovorí bielogolieroví. Čím netvrdím, že boli lepší.

Hazard zakazujeme. No, on sa objavuje vždy znovu a znovu. Jedno zakážeme, druhé sa na nás vyškiera. A zbedačovanie pokračuje. Ono, nič nové pod slnkom. Karty a pálenka pripravili kedysi o slušný život celé rodiny.

Asi neostáva nič iné, len bojovať. Je to ako s hlúposťou. Vyhrať sa nedá, ale bojovať s ňou treba. Každá závislosť je nešťastie. A nielen pre závislého, ale aj pre ľudí okolo neho. No a niekto z ľudskej biedy žije.

A pretože sa prednostne venujem cestovnému ruchu, môže byť kasíno súčasťou oddychu a zábavy, trebárs na dovolenke? Ázijskí turisti to priam vyžadujú. Vôbec, k luxusným hotelom kasína patria. A každý vie, že si treba oddeliť nejakú sumu a tú pekne prehrať. Ale v žiadnom prípade už neslobodno (v nádeji, že čo keď vyhrám) siahať na ďalšie peniaze.