Nenechám sa pohltiť len Matovičom. Ja viem, to je dnes top téma. A som aj ješitný. Mám rád veľa laikov. No a keď píšem o niečom inom, už to z tohto uhla pohľadu akosi nie je ono. Ešte dobre, že som tvrdohlavý. Vždy znova a znova budem prinášať aj iné témy.

Som vo veku, keď ako veľkú vnútornú hodnotu pociťujem spomienky. Keď je človek mladý, rúti sa životom ako splašený kôň. Keď má rodinu, výchova detí a základné životné problémy mu nedajú čas na spomínanie. Až neskôr, keď sa už nemá koho opýtať, začne banovať, čo všetko by sa ešte chcel dozvedieť.

Napríklad. Otec a kto to bol ten učiteľ, ktorý ti dával zauchá za to, že si sa nevedel modliť po maďarsky? V takej chudobnej slovenskej dedine, akou boli Donovaly? Žeby tam šiel učiť skutočný Maďar? A možno to bol len Slovák, ktorý, ako je to v našom národe  zakorenené, vykonával nadprácu. 

Ako to bolo, keď si v družstevnej telocvični cvičil na hrazde? Budova družstva ešte stojí, skladala sa na ňu celá obec a mama prišla aj s palicou. Pán farár povedali, že Sokol sú komunisti a tí sú nepriatelia cirkvi. Kto mi dnes ešte odpovie? Možno keby som niečo našiel v archívoch.

Ale, sú aj osobné spomienky splietajúce sa so spomienkami starých ľudí. Napríklad, manželkin starý otec s nadšením spomínal na chuť výbornej harule smaženej na baraňom loji.

Tak som si na to spomenul, lebo dnes bude u nás haruľa. No a vtedy, svokor zarezal barana. Mal dosť loja. Svokre prišlo otca ľúto a ona mu ten loj vytopila i haruľu urobila. Bože, to bol smrad.

A starý otec zosmutnel. Prišiel o krásnu spomienku z detstva. Viete, sama matka s tromi deťmi, muž z Ameriky sa nikdy neozval, ktovie, čo sa mu stalo. A v tej biede ostala človeku nádherná spomienka z detstva na úžasné jedlo, aké si rodina mohla dovoliť len raz za čas.

Čiže spomienka môže aj sklamať. To napríklad ja dodnes považujem za krivdu, ak niekto fujká nad krásnou vôňou Dudinskej vody. Moja vôňa detstva je dodnes pre mňa nádherná, nesklamala.

Máme doma takú obyčajnú mištičku. Vôbec, z minulosti veľa materiálneho nemáme. Nebolo čo dediť a o čo sa vadiť. A máme porcelánovú Anču, ktorú do daru dostala moja mama, keď bola ešte dievča. Maľovaný stôl, o ktorom ani neviem ako sa k nám dostal a otca som sa nepýtal. No a máme mištičku, až z ďalekej Ameriky.

Dostala sa k nám v rámci dedičstva od tetky Babalky z Podlavíc. Tie sú dnes súčasťou Banskej Bystrice. Bol to jeden z darčekov, ktoré tetka Babalka – ani neviem jej riadne meno, doniesla počas návštevy rodiny z Ameriky. Dobre sa im darilo, mohli si to dovoliť. Problém bol v tom, že mladá rodina mala stále občianstvo rakúsko-uhorské. A cisár pán sa rozhodol, že musí byť vojna. Povolal aj muža tetky Babalky.

Vo vojne zahynul a tetka sa už do Ameriky nevrátila. A predstavte si, u nás teraz ožila spomienka na jej smutný život, ktorý sa pôvodne tak nádejne začal.

Ani poriadne neviem, načo sú mi takéto spomienky. Možno na uvedomenie si malosti v prúde času. Človek nikdy nevstúpi do tej istej rieky. Vie, že vždy je dravá…