Kde bolo tam bolo, bola jedna Československá socialistická republika. Ľudia si v nej celkom dobre žili, na schôdzach driemali, do ničoho zbytočne nestrkali nos, na 1. mája nadšene manifestovali a pokiaľ sa dalo, radšej nemysleli.

Predstavte si však, že myslel jeden sovietsky tankista, osloboditeľ Prahy. A ten pri poháriku s úškrnom hovoril o našej hlúposti. Navštívil s delegáciou Plzeňský pivovar, bola to obľúbená zastávka pri putovaní po našej vlasti. A tam sovietska delegácia ovešaná metálmi uvidela SOVIETSKE PIVO, NÁŠ VZOR. Nesmierne sa na tom bavili a pravdupovediac, hneď mali o Československu horšiu mienku.

Uvažovali o tom, prečo sa im tak nezmyselne pcháme do zadku. Prečo sa ponižujeme? Prečo si nevyzdvihujeme to, čo je u nás dobré. A to boli starí kozáci, ktorí prežili nielen Brežneva, ale aj Stalina.

Maďarsko malo svoj gulášový socializmus, v NDR som videl milosrdné sestry vyberať na charitu, o Poľsku ani nehovoriac. A u nás?

To ešte v 50. rokoch koloval vtip o straníckom funkcionárovi, ktorý šiel popri Vltave s otvoreným dáždnikom aj keď nepršalo. S odôvodnením, že prší v Moskve. 

Časy sa zmenili. Dnes si z toho robíme posmech. Prečo? Možno preto, aby sme prekryli súčasnú hanbu. Nastal čas nového kolektívneho blúznenia. Štyri percentá obyvateľstva chcú, aby sa svet riadil podľa nich. Manželka sa dnes už normálne poteší, keď sa zadívam na nejakú ženskú. Presviedča sa tak, že ešte som sa nezmenil.

Menšiny chcú vládnuť s odôvodnením, že je tu demokracia. Čím väčší somár, tým sa domáha väčších práv. Do čela štátu sa dostali náboženskí fanatici, nevzdelanci, chamtivci, ktorí nedokážu nebrať, ale aj fanatickí militaristi. Zabúda sa na to, že keď sa hromadia zbrane, aj samé začnú strieľať.

Sovietsky zväz sme nemali radi. Náš vzťah voči USA však už speje k otvorenej nenávisti. Priveľa vidíme a obhajujú to ľudia, ktorým neveríme.

Už nám chýba len transparent s nápisom: „S ľudom USA na večné časy a nikdy viac.“ Alebo ako to bolo?