Na Facebooku som sa dočítal. ako si aj  v súčasnosti pochvaľuje Ivan Mikloš veľkú privatizáciu spojenú predovšetkým s predajom štátneho majetku do súkromných a najmä zahraničných rúk. Lebo sme nemali skúsenosti a potrebovali sme zahraničné mozgy ovládajúce svet kapitálu alebo, ale to ešte za Mečiara, potrebovali sme kapitálotvornú vrstvu. A prečo vlastne?

Lebo súkromné vlastníctvo je lepšie. A tejto mantre sme uverili. Tak po celom Slovensku zanikali malé podniky, ktoré ako konkurencia jednoducho prekážali na trhu silnejším. V Banskej Bystrici tak zanikla napríklad zápalkáreň. A to je len omrvinka. Kde sú všetky ostatné podniky? Nájde sa dnes novinár, ktorý po ich stopách pôjde? 

Ivan Mikloš

Vo svojej hlúposti a naivite sme v súkromnom podnikaní videli posvätnú kravu. Fakticky k privatizácii už došlo za môjho poslancovania aj v prípade plážového kúpaliska. Prenájom na 30 rokov nás priviedol k tomu, že dnes je to kontroverzný areál. Namiesto toho, aby bol centrom oddychového turizmu.

Je to aj moja vina. Aj ja som za tento zlý nápad ako poslanec mesta Banská Bystrica hlasoval. Chýbali poistky, brzdy a regulácie. Lebo po pekných projektoch nenasledovalo dokopy nič. Priam ukážka toho, že súkromné podnikanie neznamená vždy rozvoj a kvalitu.

Ale to je zase len kvapka mori. Sprivatizovali sme banky. O Sporiteľni niečo viem. Keď prišiel rakúsky majiteľ, naši ľudia len otvárali oči nad opatreniami, ktoré znamenali krok dozadu. Ale banky, to je fetiš. Odpustili sme im aj za minulý rok odvody. Keby sme si tie peniaze nechali, mali by len 150 – miliónový zisk. No, chúďatká. A aj preto o tom teraz píšem. Znovu je tu vláda, ktorá sa teší na doprivatizáciu. Lebo to je vraj reforma.

Pošta s dvomi centrálami, v Banskej Bystrici a Bratislave, nech sa len trasie. A ešte nám patrí voda, lesy – napríklad. A čo by sa tak dalo ešte predať? Možno to pôjde samo po korone, keď bez dostatočnej pomoci štátu skrachuje množstvo malých či väčších firiem v gastrosektore, hoteliérstve, cestovnom ruchu či ďalších ohrozených sektoroch nášho hospodárstva a skúpia to tí, čo zvyknú zarábať na krízach.

Pred pár rokmi, ešte ako aktívny novinár, som robil rozhovor s ekonómom v SAV. Už vtedy odtekalo zo Slovenska ročne 3 až 5 miliárd zisku do zahraničných spoločností. O tomto sa nehovorí. Ale nie je to práve ten náš večný deficit? So všetkým, s čím súvisí v rozvoji i sociálnej oblasti?

Kolonizátori voľakedy okupovali tú ktorú krajinu, vozili si k sebe otrokov. Dnes je to modernejšie. Vyvážajú sa rovno peniaze. Kolónie pomáhajú bohatším.

Iste, sú aj obranné mechanizmy. V Banskobystrickom kraji sa rozmáha sociálne podnikanie, Ide to pomaly, ale ide. Ešte žijú takí, čo si pamätajú na prekvitajúce štátne alebo družstevné podniky. A moderní ekonómovia už nehovoria len o výške zisku, ale aj konkurencieschopnosti a sociálnej únosnosti podnikania, o ekologických aspektoch a vplyvoch na ľudský život ako taký.

Spomínam si, ako sa pán Mikloš svojho času chválil, že našou výhodou sú nízke mzdy. To je úplne scestné. To je vôbec tá najhoršia forma konkurencie, ktorá vyrába krajinu žobrákov.

Budúcnosť je aj v sociálnom podnikaní, aj v malých či väčších poľnohospodárskych podnikoch, aj v živnostníkoch, súkromných podnikateľoch, ale aj v existencii oligarchov a zahraničného kapitálu. Všetko však musí byť v rovnováhe, pod kontrolou zákonov a zastupiteľskej demokracie.

Ja dnes ako najväčší problém vidím nedostatok morálky a slušnosti. Nie je predsa možné, aby sa nazbieralo toľko individuálnych zlyhaní na najvyšších postoch. Včerajších i dnešných. Preto potrebujeme zmenu. Skutočnú, nie podvodnícku.