Vážený pán premiér. Toto oslovenie nie je originálne, ukradol som ho Rasťovi Piškovi. Prasa pre Vás však nemám.
Dozvedel som sa, že už zvažujete zaviesť basu pre tých, čo budú demonštrovať. Neviem či je to pravda, u Vás si človek nikdy nie je ničím istý. Pre istotu sa však už hlásim do novej formy karantény. Len škoda, že nemáme aspoň kúsok Sibíri.
Som dlhoročný novinár. Všeličo som zažil i prežil. A to je dobre. Poznám rôzne podoby života. Zažil som nehodu, po ktorej policajt neveriacky krútil hlavou, že žijem.
Týždeň som prežil v nemocnici pri pohľade na umierajúcu dcéru. Skoro som sa utopil pri raftingu. Zaseknutého v prúde ma vytiahli dvaja odvážlivci. Pilotoval som malé lietadlo s podnapitým inštruktorom.
Viem, ako chutí chemoterapia, po baipase mozgových ciev som bol v takej ťažkej depresii, že som chcel zomrieť. Zažil som i to, že ľudia jeden deň volajú hosana a druhý deň ukrižuj. Fáral som v bani, spoznal som aj tvrdú prácu…
Čím som starší, tým viac zažívam hrubosti, najmä od mladých ľudí, ktorí sú ako odtrhnutí z reťaze. A po vyjdení zo škôl, bez vedomostí a od rodín bez výchovy.
Ako novinárovi mi chýba ešte jedna životná skúsenosť. Nesedel som v base. Prosím, prosím, hlásim sa dobrovoľne. To bude reportáž. A možno sa tam stretnem aj s Vaším obdivovateľom, zločincom a masovým vrahom Mikulášom Černákom. To bude skvelá reportáž.
Sľubujem, že Vám tam budeme vystrihovať srdiečka a všetkých väzňov presvedčím, aby Vás stále volili.
P.S. To prasa sú vypýtajte od Piška. Nech je špajza plná…
Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné
Bystricoviny TV
