Alebo, aspoň pekného nech je viac ako toho zlého. Môžem však za to? Môžem za to, že okolo seba nachádzam veľa zložitých tém a dnešní novinári si ich nevšímajú?

Iba ak ich prinúti tlak verejnosti. A potom, ja ako dôchodca sa púšťam do tém vhodných pre inestigatívcov za desať miliónov.

Ale, aj ja sa chcem na svet pozerať usmiatymi očami. A tešiť sa z krás okolo seba. Ja viem, nemám nad sebou otrokárov – majiteľov, cynických a bohatých, ktorí finančným tlakom nútia poslúchať. A nemám hypotéku, hrozbu straty príjmu. Asi sa mi ľahko hovorí.

Mám aj nevýhody. Nohy už nie sú bohviečo, k strave patrí kopa liekov – nečudujme sa, že som zase pribral, ale túžba po dobrom a krásnom ostáva. Aspoň ľahké prechádzky…

Na pumpe pri Banskej Bystrici sme si s manželkou kúpili kávu a nevyliali sme ju cestou na Badínsky rybník. Voľakedy som tam chodil na ryby a už som ani presne nevedel, kde odbočiť. Dve autá, lebo som spomalil, hneď zlostne trúbili. Ale nech, čo môžem čakať. Trúby trúbia.

Konečne na lavičke s kávou v ruke a s očareným pohľadom na hladinu rybníka. Tam plávajú kačky. Aha a tam sa vyhodil kapor..Nie je víkend, ani rybárska sezóna. Božský pokoj. Len, no Motyčka sa nezaprie. Už vyťahujem fotoaparát, aby som na fotil to, čo vidím pod nohami. Okolo tejto i susednej lavičky samé špaky. Kontajner na odpadky je vzdialený asi 15 metrov.

Ešte dobre, že takýmto návštevníkom sa ďalej nechce ísť. A tak okolie väčšiny lavičiek je čisté. Len, asi v polovici cesty jedna lavička zdemolovaná. Komu to prekážalo?

Pohrával som sa ďalej s fotoaparátom. Okrem niekoľkých spomínaných výnimiek som nerušene obdivoval krásnu prírodu, dušu pohládzajúcu vodnú hladinu, pri chovných rybníčkoch ma nadchli hlasno kŕkajúce žaby a ja som rozmýšľal o ľuďoch, ktorí to celé majú na starosti.

O členoch Slovenského rybárskeho zväzu v Banskej bystrici. Takto sa starajú o rybník Pod rybou, alebo o jazero Mútnô. A samozrejme, o ďalšie vodné plochy, či pstruhové potoky.

Veď aj oni sú súčasťou cestovného ruchu, prinášajú radosť a krásu všetkým, nielen sebe. Nemali by sme aj takýmto ľuďom povedať ĎAKUJEME? Lebo, sme tu všetci spolu, jeden pre druhého…