Ja veľmi dobre viem, že dnes je to ak nie zatracovaný, tak aspoň obchádzaný spisovateľ, jeden z predstaviteľov socialistického realizmu. Predsa však, bol súčasťou môjho detstva a mladosti. 

Pretože som bol ako novinár vždy zvedavý, jeho Kronika mi priniesla aj veľa zaujímavých objavov. A patrí svojím spôsobom aj do cestovného ruchu.

Nie, netáram. Po Nízkych Tatrách, ale aj po Balogu občas chodia zvláštni turisti. Nemeckí. S pomocou starých vojenských máp hľadajú miesta, kde zahynuli ich príbuzní alebo kde sa udialo niečo zaujímavé, podľa rozprávania tých čo prežili.

Ktovie, či prežil aspoň jeden z 500 nemeckých vojakov, ktorí sa brodili vysokým snehom a dostali sa do uzavretej doliny, kde ich podľa Kroniky 30 partizáni postrieľali. Ako chlapcovi sa mi ten príbeh páčil, neskôr mi bolo vyčerpaných a unavených Nemcov ľúto. Až kým ma nezahriakol jeden historik. Vraj to boli Nemci, ktorí predtým doslova masakrovali našich povstalcov.

V každom prípade je to jeden z dôkazov o tom, že román Kronika má aj reálny základ. Hlavným hrdinom je horár Gondáš s manželkou. V horárni mali malú dcérku. Bola to pravda? Áno aj nie. V skutočnosti to bolo židovské dievčatko, ktoré vydávali za svoje, aby ho Nemci a gardisti nezobrali. Rodičia žili v bunkri, hlboko v horách. To malé dievčatko by však taký život neprežilo. Hrávali sa s ním, podľa knihy, aj ruskí partizáni.

Do rodiny Antalovcov, lebo tak sa v skutočnosti volali, prišla po roku 1989 z Izraela návšteva. To kedysi malé dievčatko sa prišlo poďakovať… Čiže, reálny prípad, niečo nanajvýš skutočné.

Alebo ešte jeden, smutný a nešťastný prípad. Tetka Balabanka sa starala o ruského partizána. Bol ťažko zranený a vo svojej bolesti často zlý. Vypiplala ho. Tak je to v knihe. Potichu som sa dozvedel, že to bol v skutočnosti vojak zradcovskej Vlasovovej armády a po oslobodení, keď prišla Červená armáda, ho čakal trest smrti.

Apropo, Červená armáda. Ale aj Rumunská. Naši osloboditelia v zložitých a krutých vojnových časoch. Román Petra Jilemnického Kronika už nie je povinným čítaním, je zabudnutý. Nemali by sme však zabúdať. Lebo minulosť nám ešte ukáže, čo s nami urobí.

A Čierny Balog, to je vôbec atraktívna oblasť. Lesnícky skanzen Vydrovo, úzkokoľajka, mimoriadne unikátna už aj tým, že na jednom mieste ide cez futbalové ihrisko, turistické chodníky, pamätné miesta a samozrejme ubytovanie. Čierny Balog je naozaj zaujímavý. A niektorí jeho občania sa na mňa možno ani nebudú hnevať, že som ich obec pripomenul cez komunistického spisovateľa. Život predsa nie je čiernobiely…