Či chcem alebo nie, mám rád spomienky. Bol november 1989, sobota pred generálnym štrajkom. Ešte za tmy sa parilo z kotla. Prišiel známy mäsiar, všetko bolo pripravené. Mierne mrzlo, na druhý deň dokonca napadol sneh.

Na zem tiekla krv, lebo už neviem kto, nedržal poriadne misku. A prasa sa ešte trochu mykalo. To bola skutočná zabíjačka. Niekto si myslí, že je to romantické. Ale neberiem mu to. Aj vo mne sú nostalgické spomienky. Akurát dnes sa už pre turistov či bežných občanov takto zabíjačka nerobí. Prinesú sa čisté, biele polovičky a tie sa spracúvajú. Ono, teraz sa vlastne nerobí nič, lebo máme tetku Coronu.

Vtedy šup vyše dvestokilovú sviňu do koryta a štyria chlapi so škrabkami sa činili jedna radosť. Voda ani nevychladla a prasa bolo čistučké, ružovučké. Potom sa vytiahlo na kladku s roztiahnutým zadnými nohami. Horúce vnútornosti vbehli do korýtka. Ešte si bolo treba dať pozor, aby sa pri rozpoltená hlava nedotkla špinavého blata.

Až potom sa šlo dnu. V kotli sa varila hlava a kus pečene. Aby bola podhrdlina a pečeň na prvé zajedenie. K tomu kyslé uhorky a čalamáda od svokry. Žiadne sladkokyslé, poriadne kyslé. To boli naše zvyky.

Kotol bol už plný. Oberali sme hlavu, krájali vnútornosti, pražili črevné sadlo. Aby boli hurky dobré. Ryža bola už dávno uvarená. Mäso sa porciovalo. Čo do klobás, čo na čerstvo, na pečenie sme si odkladali takzvané sladké mäso spod brucha. To dnes ani nedostať. Slanina na údenie bola jedna radosť. Aj na vytopenie masti.

A poďme robiť jaternice, teda hurky. A potom tlačenku. Klobásy v ten deň posledné. Aby mäso trochu odstálo. Lebo nie je dobré použiť teplé mäso. A ešte lepšie až na druhý deň.

No a čo ešte? Samozrejme, nejaké to pol deci. Ale hlavne rozhlas. Boli to horúce novembrové dni. Mäsiar mi lichotil ako pôjdem hore, keď som už tak kritizoval socializmus. O pár rokov neskôr sa mi opitý na ulici vyhrážal zastrelením, ak pôjdem proti Mečiarovi. Nuž, taký je život.

Dlho som si udržiaval tradície. V ďalších rokoch som okrem  mäsa a vnútorností kúpil aj hovädzie črevá, nielen bravčové a prasací žalúdok. Sám som si robil klobásy, jaternice a aj tlačenku. Doma mám udiareň. A aj moju paprikovú slaninu, obdivovanú na veľtrhoch cestovného ruchu.

Až kým doktor nenarobil na mňa krik. Veď je to nezdravé. Tak mi dnes ostali len údené klobásky. Aj to zväčša na rozdávanie. A aj to s prestávkami – zdravotnými. Ale teraz si trochu zaúdim. A aj bratovi. Recept máme od otca. Spoločný, ale navzájom sa utvrdzujeme, že ten druhý to nevie. Len údenie mi brat uznáva. Viete aj to je veda. Buk, jabloň, slivka, čerešňa, studený dym, potom na vysušenie trochu teplého…. 

Som ja hriešny človek. A zabíjačky som propagoval aj v cestovnom ruchu. V jednej horehronskej dedine to zobrali doslova so všetkým. A potom im niektorí zahraniční hostia omdlievali pri prvej krvavej fáze.

A vtedy? Samozrejme námestia. Generálny štrajk. Keby tak človek vedel… Nikdy však nevieme, čo bude. Ani teraz. Vieme, len to, že čo je veľa, to je veľa. Musíme ísť 17. novembra na prechádzku. My s manželkou konkrétne o 15. hodine na námestie SNP v Banskej Bystrici. Nech sa stane, čo sa má stať. Skončím mojím stále aktuálnejším heslom: „KEĎ STE SI NÁS UPIEKLI, TAK SI NÁS AJ ZJEDZTE!“