Až som sa zahanbil. Veď ja som o nej nikdy nepísal. Akoby nežila, akoby tu nezanechala stopu. Fantastická rozhlasáčka, krásny človek, originál. Magda Jelínková.

Všeličo by som o nej mohol písať, o jej niekedy drsnom humore, o tom ako mala rada moje deti, ale upriamim  sa len na jedno. Na jednu besedu v rámci Socialistického zväzu mládeže. Dlho odmietala a bránil sa tým, že jej je po tom spomínaní vždy niekoľko dní zle. A verte, aj počúvať to bolo hrozné. Jedna mladá kolegyňa počas besedy dokonca omdlela.

Počas vojny žila s rodičmi v Lučenci. A možno vďaka tomu prežila. Lučenec bol totiž v Maďarsku, kde sa s deportáciami Židov začalo až v lete 1944. keď Nemci Maďarsko obsadili. Do konca vojny už nebolo tak ďaleko.

Aj s mamou sa dostala do Osvienčimu, ktorý teraz po 75 rokoch od oslobodenia spomína svet. Hovorila o SS znásilňovaní. O SS zábavkách. Dali jej napríklad vyprázdniť jamu, ktorá slúžila ako suchý záchod. A k tomu deravé vedro. Tak to po troche vynášala v dlaniach.

Hovorila o noci, keď padal mrznúci dážď. Kto sa pohne, zabijú ho. A tak stáli v pozore. Šaty im primrzli k telu. Ale, ani neprechladli. Vôľa žiť bola silná. Hovorila o nástupoch, počas ktorých chodil pomedzi väzňov doktor Mengele, pískal si Zbor Židov a na koho ukázal prstom, šiel do plynu.

Triasol sa jej hlas, keď hovorila o svojej stredoškolskej spolužiačke. Videla ju ešte živú na káre s mŕtvolami do pece. Nebránila sa, spokojne na rozlúčku povedala: „Tak, ja to už mám za sebou.“

Strašná beseda. Aj s ďalšími strašnými skúsenosťami. Vedzme, že aj takýto bol ten náš svet. Svet, ktorý bol a do istej miery aj je súčasťou našej prítomnosti. Národ, ktorý nepozná svoju históriu, je odsúdený ju prežiť znova…