Zaťal som sa. A dnes nebudem a nebudem písať o politike. Aj ja chcem v spomienkach prežiť niečo dobré a pekné. A aj čitatelia majú na to právo.

A ešte čosi, nech mi pritom vonia more, grilovaná jahňacina, hnusná retsina a tzatziki. Najskôr k tej retsine. Vraj to bol kedysi turecký zvyk. Aby sa víno na dlhých cestách nepokazilo, uskladňovalo sa v sudoch vytretých borovicovou živicou. Viete, pri mori, v jemnom vánku sa do dá piť, ale keď som si to kúpil domov…

Grétka moja, prepáč, išlo to do kanála. Nechcel to ani len môj nebohý svokor. A ten teda, človek sporovlivý, vydržal všetko. Inak, vraj potom moslimovia prestali piť alkohol.

Grécko patrí ku krajinám, na ktoré mám slabosť. Vlastne ani neviem prečo. Je to súhrn zvláštností. Možno i pre tie mačky obtierajúce sa o nohy v každej slušnej taverne. Možno i pre ten spôsob myslenia.

V jednej zapadnutej dedinke bolo miestne divadielko. Cesta, ktorú sme si vybrali ako správnu bola stále užšia a užšia. Až sme museli cúvať. Vždy sa prizerala kopa znudených penzistov. Prečo im kaziť radosť a na križovatke dať dopravnú značku?

Videl som toľko rozstrieľaných značiek, až to vyzeralo skoro na vojnu. A keď si na terase taverny domáci obyvateľ vystrčí unavené nohy do úzkej cesty, každý motorista spomalí, aby mu neublížil.

V Chanii som šiel predpisovo. Až kým som sa nedostal na námestíčko, z ktorého viedlo päť ciest. Lenže, všetky jednosmerky. No a čo? Policajt mi poradil, aby som si niektorú vybral a šiel.

Inde som si všimol autá bez ŠPZ. Odmontúvali ich policajti za nejaké priestupky. Tak si ich začali odmontúvať sami šoféri. Aby im nebolo čo vziať.

Na večeri sme boli s hostiteľom v horách. Dal som si baranie klobásky v citrónovej omáčke. Chutilo mi. Aj víno. Ešte viac však vodičovi, hostiteľovi. Asi zo strachu pred kontrolami to chcel mať čo najskôr za sebou. Lebo sme boli pri hoteli nápadne rýchlo.

Na druhý deň nás zobral do hôr. Rozoklaných a divokých. Keby sme tam spadli, dodnes nás nikto nenájde.

Boli časy, keď tureckí okupanti bránili Grékom vyznávať kresťanstvo. Tak tu si založili tajný kostol. Dozvedeli sme sa, kým hostiteľ odmotával na tenkých doštených dverách starý motúz.

Ostali sme stáť v úžase. Nádherné staré ikony, strieborné svietniky. No, okamžite som vykríkol: „To si musíte chrániť. Veď vám to niekto ukradne.“

Hostiteľ, už skoro triezvy, sa s užasnutými očami na mňa pozrel a opýtal sa. „KTO BY KRADOL?“

Čo som mal povedať. Až vtedy som si uvedomil, že naozaj, všetky kaplnky a kostoly boli vždy otvorené, v nich okrem kostolných predmetov aj sviečky na zapálenie a provizórne pokladničky zo škatúľ od topánok. A v nich vždy peniaze.

Odvtedy som si začal ctiť Grékov. Poznám aj niečo iné, horšie, ale prečo si kaziť takúto spomienku. Fotku som vybral zo Santorini. Je taká, no na zlákanie čitateľa.