Začalo sa to predvlani v septembri. Prvý raz sa mi zakrútila hlava. Potom ešte veľakrát. Tej zimy som prestal fajčiť, začal chodiť na prechádzky a raz sme volali aj záchranku. Nič mi však nebolo, ako povedali.

O ďalší mesiac mi v nemocnici oznámili, že som prekonal niekoľko porážok. Upchaté krčné cievy s krvou do mozgu.

Lieky i lepšia životospráva pomohli. Ale, budúcnosť neistá. Len v Ústí nad Labem toto dokážu operovať. A bez toho, aby som sa s niekým poznal, na podnet mladej lekárky z Banskej Bystrice, som primára, pomedzi prednášky a operácie po svete, so svojím stavom zaujal.

Bol som na vyšetrení a v októbri mi robili bypass na lebke. Tú otvorili a menej potrebnú cievu tokom krvi premiestnili do tých upchatých. Viem, že lekári sa teraz zhrozia nad takýmito formuláciami, ale ja to lepšie neviem. A keby som to lepšie vedel, nikto, mimo odborníkov, by tomu zasa neporozumel.

Chcem však písať o inom. Už pri prvom vyšetrení sme sa dostali do jazykového úsmevného konfliktíku. Pýtali sa ma na mŕtvicu, čo je pre mňa veľmi nepekné slovo. Tak ja som odpovedal slovom porážka. Smial sa primár a sekretárka vedľa sa priam rehúňala. Tak sme si to vysvetlili. Slovo porážka sa, aspoň v tomto regióne, používa len na dedine pri porážkach prasiat.

To sú tie naše nádherné odlišnosti. A keďže si v podstate rozumieme, vieme si ich aj vychutnať. Ja som si už v hlave skladal vetu o čučoriedkach, ktoré sa ako guľôčky čiernych sĺz kotúľali dolu stráňou, až kým ich nezastavili močiarne šľapaje medveďov….

Že ich ako s tým trochu potrápim. Ale, nedalo sa. Sestričky sa mi tak krásne prihovárali, chválili mäkkú a pôvabnú slovenčinu, viacerí predo mnou rozprávali po slovensky, žiarili šťastím, keď ma počuli hovoriť. Kým na Slovensku sme dáki ušomraní, v Čechách znelo okolo mňa len pekné slovo.

Pri poslednej kontrole (poslednej preto, lebo som zdravý a už nemusím chodiť na vyšetrenia), sa ma pán primár opýtal, čo to čítam. Práve vtedy Válku s mloky od Karla Čapka. A začudoval sa, že v češtine.

Rozpálil som sa a urobil som mu prednášku o tom, aký by to bol hriech čítať Čapka v slovenčine, lebo jeho spôsob vyjadrovania sa najlepšie vynikne v krásnej češtine, z pera tohto spisovateľa neopakovateľnej.

Až to pána primára zaskočilo a opýtal sa ma, čo mu poradím v slovenčine. Aby aj on pocítil takú vášeň ku kráse nášho jazyka..

Aj ja som ostal zaskočený. Nevedel som narýchlo odpovedať. Odvtedy ma to škrie. Ale, veď pred pár rokmi sme spolu s pani Petrovou v Štiavnici vymýšľali názov „Cestička lásky“ pre miesta, kadiaľ chodili Andrej Sládkovič a Marína Pichlová. Cestička sa obnovuje. Znova budú po nej kráčať chlapci s dievčatami, ktoré tým svojim fešákom milostivo dovolia šepkať horúce slová nehy.

Chcel som vybrať chlopov zo Šumiaca a Na Kráľovej holi, chcel som poslať Rúfusovu Modlitbu za Slovensko. Ale, keď ja to z Facebooku neviem dať do mailu. Ale, hurá. V mailoch mám nádherný úryvok Maríny v podaní Ladislava Chudíka a Gustáva Valacha.

To je niečo. Najdlhšia ľúbostná báseň na svete a s krásnym slovenským jazykom. Nevraviac o 200. výročí narodenia Andreja Sládkoviča.

Toto pošlem do Ústí nad Labem. Nech aj im zaznie nádherná slovenčina!