Na Slovensku máme rôzne zvyky. Na Vianoce jeme šošovicu, hubovú polievku a ktovie čo ešte. No najmä kapustnicu. Ale, aj tá ma rôzne podoby, ktoré sa pretavili aj do literárnych diel.

Na Štedrý večer je ešte pôst, v kapustnici je len údená ryba. Alebo nie je tam žiadna kapusta, len voda z nej. Tak je to napríklad na hornej Orave. Alebo okolo Detvy sa používa aj červené kvasená kapusta. Medzi nami, aj jedno, aj druhé som videl v našom obchode. Veď sme premiešaní a každý si chce robiť podľa svojho zvyku.

Už sa teším na kapustnicu. U nás je zvyk, že v nej musí byť aj mäso, aj klobása. Pokiaľ viem, tak ako si pamätám, v našej rodine je to tak už zo 65 rokov. No vyhnime sa náboženským dišputám a poďme k téme.

Boli časy, keď sa v predvianočnom období všade varila kapustnica. Mali sme ju v rozhlasu, na ZRPŠ, u rybárov, šachistov… proste, kým prišli Vianoce, už mi liezla von krkom.

Bolo aj obdobie odmäku a tolerantného myslenia. V rozhlase som moderoval reláciu Dobré ráno. Na to posledné predvianočné vysielanie v roku 1988 priniesol technik Ivan Kostolný celú sériu piesne Tichá noc. V najrôznejších jazykoch a verziách.

V rozpore s koncepciou i tlmením atmosféry napojenej na kresťanstvo sme počas celého vysielania neprimerane často dávali Tichú noc. A predstavte si. Žiadna výčitka, žiadne upozornenie. Pieseň si pospevovali aj komunistickí funkcionári.

Ale to len na okraj. Prišiel čas tvrdého podnikania. Časopis Cestovateľ ma pohltil. Kapustnice bolo málo. A prišiel koniec podnikania, za ním choroby. No a pomedzi to bývalí kolegovia si na mňa spomenuli a začali ma pozývať. Na posedenie pri kapustnici.

Posledné dva roky som nebol. Veď by som tam ani nezašiel. No už vládzem, znovu som silný. Ta, čo sa na mňa hnevajú? Ja viem, že nie. To je táto doba, keď ostávame sami. Iste, nie som sám, ale tá minulosť s vôňou kapustnice mi akosi chýba.

Chýba mi pokvapkaná košeľa a kravata – lebo ja som taký gebroš, ako hovorí moja žena. Chýba mi aj ľudské stretnutie s tými, čo do mňa kedysi rýpali, aj s tými, čo sme sa len rešpektovali, no nejako nemuseli.

V kapustnici ja vidím človečinu, ľudskú dušu. Už si nekonkurujeme, hrany sa obrúsili. Sme ľudia so svojimi osudmi. Pomaly odchádzame do zabudnutia…