Už si, ako sa hovorí, strihám meter do sedemdesiatky. K novinárčine som pričuchol ako 18 – ročný a začínal som dosť dramaticky. Výrobou letákov proti okupantom v auguste 1968. Všeličo som poznal a všeličo preskákal. Zažil som aj ťažké chvíle, ale aj úspechy.

Pomerne ťažké obdobie som prežíval v rokoch 1988 a 1989. Jednoznačne som sa postavil na stranu Gorbačova a jeho snahám zmeniť skostnatenú spoločnosť. Pri  argumentácii s orgánmi Komunistickej strany mi dokonca pomáhal aj kamarát na ÚV KSS.

Dosť často si ma volali na ideologické oddelenie a snažili sa na mňa pôsobiť. Hovoril som tomu sexuálne polhodinky. Časy sa menili, stranícky mlyn mlel skoro ako mlyny božie, aj kontroly som si užil. Nikdy, zdôrazňujem, že nikdy som nezažil priamu cenzúru.

Aj potom som prežíval rôzne obdobia. Tlak, podobný komunistickému, som zažil v roku 1995. Počas vlády HZDS. V tom období sme prežívali vážnu rodinnú tragédiu, nevládal som odolávať. Založil som si časopis a vydržal som s ním  až do penzie. Čiže, dopadol som dobre. Nezbohatol som, ale skúsenosti a poznanie mi nikto nevezme.

Problematike cestovného ruchu sa venujem aj teraz ako poslanec. No a nedá mi čušať pri rôznych politických témach. Viem byť kontroverzný i konfliktný. Jednoducho, nebojím sa ísť aj proti prúdu.

A zrazu. Na jednej banskobystrickej slniečkárskej  stránke  som chcel, nahnevaný, komentovať  diskusný príspevok vyzývajúci ku kameňovaniu. Teda, ku vražde. Zistil som, že nemôžem. Ja nemôžem diskutovať. Ku grotesknosti tohto celého, podobný akt odmietania som objavil pri statuse obhajcu ľudáckeho štátu.

Nie je to cenzúra? Nie je to tak, že sa nepáčim slniečkárom i fašistom zároveň? Nie je to prejav neochoty diskutovať a prijímať rôzne názory? Tak sa mi zdá, že obidve skupiny môžem pomenovať jedným slovom EXTRÉMISTI.