Vo výške 920 metrov nad morom vznikla v roku 1525 uhliarska osada. Zásobovala dreveným uhlím huty v Moštenici, Balážoch, na Starých Horách. Ako upadlo baníctvo, od 19. storočia, preorientovali sa miestni osadníci na drevorubačstvo a prácu v Podbrezovskej železiarni.

Domov chodili v lete nanajvýš raz za týždeň. Na konci cestovania ich totiž čakal ešte 10 – kilometrový pochod do osady. V zime, keď aj poľné a lesné cesty zavial sneh, vracali sa chlapi k rodinám ešte zriedkavejšie.

Krutý a ťažký život najchudobnejšej osady, ktorá mala len niečo vyše 200 obyvateľov. Polia žiadne, len pastviny, jediná studňa, tá existuje aj dnes, mäso poznali iba raz týždenne. Jediným ovocím boli slivky i hrušky, ktorým sa tu darilo.

Jabĺčka boli malé a kyslé a ponuku spestrovala iba príroda malinami, čučoriedkami a brusnicami. Inak, okrem mladých stromov tu ešte je pár starých jabloní a hrušiek Tak ako studňa asi ešte z čias vojny.

Práve títo najchudobnejší z chudobných verne podporovali na sklonku 2. svetovej vojny partizánov. Prvý úder od fašistov prišiel už v novembri 1944. Partizáni ho vtedy odrazili. V marci 1945 sa však už prebojúvali k postupujúcim osloboditeľom. To bola druhá príležitosť pre fašistov. 18. marca. osadu znovu prepadli, vypálili a 9 ľudí za živa upálili. O päť dní nato bola osada oslobodená.

Obráťme teraz list. V osade sa už nikdy neobnovil normálny život. Kalište sa stalo miestom spomienok a prejavov úcty k obetiam fašizmu. Nechýba pamätník, zvyšky starých domov, dva domy udržiavané ako múzeum,  cintorín, zvyšky školy  a rastie ešte aj zopár húževnatých ovocných stromov, ktoré boli pre osadu typické. 

A predsa to nie je smutné miesto. Kalište sa zmenilo. Počas pravidelných stretnutí generácií v tejto Národnej kultúrnej pamiatke znie hudba, džavot detí. A to ešte stále nie je podstatné. To je len jedna z viacerých jednorazových akcií.

Kalište je dnes moderné centrum turistiky a cykloturistiky v lete a bežeckého lyžovania v zime. Trasy vedú od Podkoníc, Balážov, Slovenskej Ľupče, Moštenice a Donovál. Nechýbajú turistické značenia, či možnosti oddychu. Je to nádherný pohľad.

Pri pamätných miestach opreté bicykle, po chodníkoch kráčajú turisti. Trasy to nie sú náročné. Zvládnu ich aj menej trénovaní turisti. V zime zase  lyžovanie. V lete a na jeseň huby, brusnice, čučoriedky. Na jeseň počuť trúbenie jeleňov, lúky znejú zvoncami oviec, človeku sa nechce veriť, že tieto južné svahy Nízkych Tatier majú za sebou smutnú a ťažkú minulosť.

Minulosť si treba pripomínať. Nenavrávajme si, že je to nejaké staromilstvo. Civilizovaní ľudia sa zaujímajú aj o to čo bolo. A učia sa z minulosti. O čo príjemnejšie je to vtedy, ak učenie sa možno prežiť v súlade s krásou prírody a oddychom.

Chodia sem aj cudzinci. Uveďme aspoň jeden príklad, keď pri pamätníku na schodoch sedel mladý Nemec zaujímajúci sa o miesta, kade prešiel počas vojny starý otec. Neskrývane plakal nad hrôzami fašizmu. V tom obrovskom  kontraste krásy a pokoja.