Náš priateľ – nezabudnuteľný rozhlasák, cestovateľ či bloger Ľubomír Motyčka odišiel do novinárskeho neba. Určite odtiaľ hľadí na nás svojím často prísnym, ale aj láskavým pohľadom, ako si tu žijeme.

My sme sa rozhodli, že Ľubo predsa len zostane s nami na zemi. Mal vždy prst na tepe doby a zanechal nám tu svoju bohatú novinársku tvorbu s myšlienkami, ktoré nás môžu stále obohacovať svojím nefalšovaným človečenstvom. Pripomeňme si teda jeho úvahu o láske…

Ako je to s láskou? Aha, zrazu sa zastavím a uvažujem, kde je hranica po ktorú mám zájsť. Možno mi pomôže, ak budem písať v tretej osobe. To nie ja, to som len niekde počul… 

Mladý muž, pár mesiacov po maturite, s veľkým odstupom k dievčatám, ostýchal sa a ich úsmevy bral ako výsmech, uvidel na cintoríne také pekné dievčatko. Okaté, s hustou šticou.  „Ej, slečna, ale ste museli veľa zdediť, keď sa nad tým hrobom tak usmievate.“

No čo poviete, inteligentný začiatok. Čo on tušil, že dievčatko sa už silou mocou chce s niekým zoznámiť? A v danej chvíli bol dobrý aj ten somár.

Do kina šli aj s jedným kamarátom. Ona si sadla tak, aby bol pri nej len on.

A potom prvé rande. Príde, nepríde? Vždy prišla, ale aj vždy meškala. Stretnúť sa mali na námestí, no on postupne šiel ďalej a ďalej. Až k jej domu. A už sa začali zastavovať pri každej lampe verejného svetlenia. So sľubom, že pri každej lampe sa bozkajú. Škoda, že tam už nie sú….

Bol to krásny, sychravý a studený november 1968. Ona doteraz hovorí o nádhernej jeseni, hoci často fúkal vietor a ľadový dážď šibal do tvárí. November plný nádejí, vzrušenia a upevňovania lásky.

Skutočne krásny november.

Kdeže kaviarne. Ani ich nebolo a nebolo ani peňazí. Na jednom sídlisku zvanom Fortnička sú také dva podchody. V nich sa schovávali a ochutnávali. Jeho ruky sa ešte nesmeli dotýkať zakázaných miest, lebo všetko má svoj čas.

Aha, nie som ešte úplný magor. Nemám v hlave len politiku. Teším sa, keď sa táto idiotská doba skončí a keď politika bude strašne, ale naozaj strašne nezaujímavá.

Láska existuje!