Nakoniec, prečo nie. Deň bol horúci. Kým ja som sa pred banskobystrickou budovou RTVS schovával v tieni, oficiálni predstavitelia to mali ťažšie.

Pamätná tabuľa hrdinským rozhlasákom

 Teda predseda samosprávneho kraja Ján Lunter, primátor Banskej Bystrice Ján Nosko, programový riaditeľ rozhlasových služieb RTVS Michal Dzurianin, výkonný riaditeľ banskobystrického štúdia RTVS Miroslav Debnár a ďalší sa parili ešte aj v sakách.

 Raz darmo, protokol je protokol. Trochu lepšie to pri nich mala Silvia Pastoreková, dcéra Miliny Vlnovej, jedenej z hlásateliek z roku 1968. Mama sa týchto chvíľ nedožila. Tak ako mnohí ďalší, dnes je to už vlastne väčšina.

 Starí rozhlasáci, dnešní pracovníci RTVS, poslanci, ľudia, ktorí spomínajú sa tu zišli pri odhaľovaní pamätnej tabule hrdinom vtedajších čias. Ono, keby prišli všetci, ani by sa sem nezmestili. Koľko ľudí bolo vtedy súčasťou vysielania? Vie to niekto odhadnúť? Myslím, že rozhlas, ale aj vysielač, aj telefonickí operátori, ktorí priamo pred očami okupantov prepájali hovory a spájali vysielanie. Všetko to boli hrdinovia tých čias.

Jedli sme jadranskú tortu

 Čo je toto za nezmysel? Patrí to k téme. Počas augustového vysielania dostali od cukrárky technici a redaktori jadranskú tortu. Meno cukrárky sa mi nepodarilo zistiť. Nosila aj buchty. Všetci ju volali pani Koláčová. A mäsiar priniesol salámu. Prichádzali obyčajní ľudia, aby po svojom, po troche pomohli rozhlasu. A tak  sa aj teraz, po 50 rokoch podávala jadranská

 Kdesi som čítal, že zle je národu, keď nemá hrdinov. Ešte horšie, keď ich potrebuje. Máme ich a stále ich aj potrebujeme. Len sa musíme naučiť vidieť hrdinov v krásnych a obyčajných ľuďoch…

Ľubomír Motyčka  autor