Ešte vlani na jeseň som telefonoval na centrálne číslo porúch stredoslovenskej energetiky informáciu o konároch stromov, ktoré sa dotýkajú elektrovodov. Je ich neúrekom. Dostal som ubezpečenie, že prídu, konáre orežú.

Konáre samozrejme stále tlačia na elektrické vedenie. Na viacerých miestach. A čo čert nechcel, dnes sa to stalo. 16. VII. Zhruba o štrnástej hodine v kuchyni začala blikať žiarovka. Padol jeden z drôtov elektrického vedenia. Dodatočne sa ukázalo, že vraj ide o verejné osvetlenie. Aspoň takú informáciu som dostal.

Padol tak, že sa dotýkal kovového plota. Suchá tráva pod vedením začala horieť, no podarilo sa ju rýchlo uhasiť. Až vtedy si tí, ktorí to robili, uvedomili, že plot bol ešte chvíľu pod napätím. Bežne tam z brány do brány behajú malé deti. Čo keby niekoho zabilo? Kto si to vezme na svedomie?

Bystricoviny sú veľmi dobre čítané. Je to, z hľadiska tvorby aj moje médium. Isto si to všimnú aj z ďalších redakcií. Najmä tých nepríjemne silných. Nech je z toho aféra, či aspoň aférka.

Technici, ktorí sa prišli pozrieť konštatovali, že oni nič, že to má urobiť majiteľ. Majiteľom sú Mestské lesy. Tam som sa dozvedel, že oni to zo zákona ani nemôžu robiť, na to je určená špeciálna firma. Tomu sa nečudujem. Veď pri takej práci treba asi aj vypnúť elektrinu a mať na ňu špeciálne vybavenie.

Sú dve cesty. Začať obtelefonúvať Stredoslovenskú energetiku, hľadať kompetentného. Ja som si vybral inú cestu. Nech sa to medializuje. Lebo, už od jesene čakám. A už sa čakať nedá. Nedá sa čakať ani na to, kedy naozaj niekoho zabije. Teraz nie je čas na slovičkárenie a vysvetľovanie, či zdôvodňovanie. Treba makať.

Naučili sme sa nadávať na nedostatky okolo seba. Možno aj preto, aby sme odpútali pozornosť od seba. Čakanie na to, kedy sa stane tragédia, je absurdné.  A v Laskomerskej ulici, kde sa to stalo, sú ľudia odôvodnene naštvaní.