Adventné sviečky, pozdravy od priateľov, list, ktorý Ježiškovi písala teta Kolníková, zdieľal som ho, to všetko ma akosi rozcitlivelo. A pritom, viete, veď ja nie som žiadny anjel. Aj dcéra mi čistila žalúdok za hrubosti, ktoré už akosi vytláčam z pamäti. Véd, dokedy sa budem krenkovat?

Aj mne sa však čosi žiada pridať. A tak ako to už u staršieho človeka býva, obraciam sa do minulosti. No a možno i preto, že súčasnosť je príliš krutá a človek hľadá slamku, ktorej by sa chytil.

Je tomu už dobre vyše 60 rokov, ako mi mama pri ochutnávaní výborného chlebíka s jemnou striedkou a chrumkavou kôročkou hovorila, že to cesto svojimi labkami určite miesil zajačik. Áno, chutný chlebík je skutočne akýmsi zázrakom. No ako to už býva, zázraky sa nekonajú každý deň.

Robil som v rozhlase a už niekoľko rokov som vysielal reláciu Dobré ráno. Miloval som lovenie rannej atmosféry ľudí, ktorí vstávali skôr ako druhí. Začínal som o piatej ráno, no hore som bol už od tretej. Ani šoféri ma asi nemali radi. Vymýšľal som služobné cesty v extrémnych časoch.

Na jednej z nich som sa v Kokave nad Rimavicou zoznámil s pánom Tiborom Mihókom. Aj pupok mal riadny, no ako ja. Padli sme si do oka. Ale on vstával už o druhej v noci. Bolo treba kúriť, zamiesiť cesto, pec vyčistiť od uhlíkov, nasádzať chlieb a upiecť ho. Nepamätám si už presne, ale o šiestej či siedmej otváral pekáreň. Zvonka stáli ženy, za ním sa hriali trojkilogramové pecne chleba…

Robil aj výborné rožky, ale ten chlieb….No bol som tam aj pri miesení, ale neviem ako to urobil, toho zajačika som akosi nezaznamenal. Možno predo mnou skrýval svoje veľké tajomstvo. A ozaj, pred sviatkami si ženy z Kokavy chodili k nemu vo vyhriatej peci ešte napiecť makovníky, tvarožníky…

Pekárnička malá, obchodík, že sa do neho ani traja ľudia nezmestili, po deviatej už aj tak nebolo čo predávať. Ale bolo to jeho. Nooo jeho. Živnosť dostal v roku 1946, potom prišlo znárodnenie,  ale kto by tam robil? Kto by po nociach otročil ako pán Mihók? Tak tam zostal zamestnaný v rámci nejakého komunálu.

Takto prežil svoj užitočný a krásny život. Šťastný, že môže robiť na svojom. A bolo mu jedno, že to jeho vlastne ani nie je. Dodnes keď v Kokave spomeniete mihókovský chlieb či rožky, tým starším sa vybaví nezameniteľná vôňa a chuť pečiva.

Sebecky sa priznám, že som sa v Kokave občas zastavil. Kvôli chlebu. Naposledy som ho videl pri demižóne slivovice. Vraj má vysoký tlak a nič ho tak nevylieči ako domáca slivovica.

Syn sa pokúsil pokračovať. Ale už to nebolo ono. Prišli lacnejšie, priemyselne vyrábané chleby s všelijakou chémiou zo západu. Takže môžeme povedať, že nášho živnostníka neporazilo znárodnenie, ale návrat kapitalizmu. Dobre, že sa toho nedožil.

A po pekárni vraj nezostalo vraj ani stopy. Napokon aj tak by som tam už asi nič aktuálne nenafotil. Predsa však niečo zostalo. Chuť chlebíka, ktorý labkami miesil zajačik. Ak taký niekde nájdete, užite si ho v zdraví. Lebo čo môže byť viac ako náš chlieb každodenný…