Bol to taký nápad. Zoberme sa 23. decembra 1970. Ona ešte nemala 20, on ani 21. A bol vojak. K svadbe predsa patrí „opušťák“! Takí sme my boli „vychcaní“.

Bola to malá svadba. A trochu čudná. Brat mi za ušami neustále šomral, aby som ušiel, že ešte mám čas, Sobášiaci si poplietol meno nevesty, na čo som ja povedal NIE! A fotograf, asi tiež nie najtriezvejší, si nás zaostril ako v danej chvíli vedel.

Ale zobrali sme sa. Do rána, teda do Štedrého dňa, napadlo 15 centimetrov snehu a zrána sa ma svokor takým zvláštnym, bujarím hlasom opýtal: „Tak ako bolo, he he?“

Ktovie prečo sa mu, podľa výrazu tváre, asi nevidelo, keď som nadšene vyhŕkol: „Ako vždy, len už sme sa nebáli, že niekto príde.“ 

Takí mládežníci mi ani neuveria. Majú pocit, že na všetko je čas, že sa netreba ponáhľať. Veď koľko rokov je ešte pred nami. Týmto klamom určite trpí aj viceprimátor Banskej Bystrice Jakub Gajdošík. Alebo vicežupan Ondrej Lunter. Také mláďatá… Ale, budúcnosť.

Mýlite sa chlapci. Tých 50 rokov priam preletelo. A čas sa rúti stále rýchlejšia. Až príde čas, že sa v tomto svete zastaví.

Tých 50 rokov od svadby sme si predstavovali trochu inak. S rodinou, deťmi, vnúčatami, ale napríklad aj s Damjánkom. Nech sa už na mňa nehnevá za to, že jeho mamičku som volal Veronika – Harmonika.

Ale, čo je podstatné. Náš trochu nerozvážny experiment predsa vyšiel. Nič zlé sa nedeje, príde aj leto nádejí. Dnes si len tak zakúrime v altánku, obloźíme sa dekami a vypijeme hrnček horúceho čaju s rumom. A ruže kúpené pred „lockom“ ešte nezvädli.

Je viem, že sa pousmejete. Ale my už po takom krátkom čase spolužitia zanovito tvrdíme, že láska je to jediné, čo nestarne a nezomiera.

A fotky? Svadobná. Aká je, taká je, aj zo septembrového Knossosu na Kréte.

P.S. Redakcia Bystricovín praje manželom Motyčkovcom k zlatej svadbe všetko najlepšie a nech im to ešte v spoločnom zdraví vydrží ďalšie roky!