Na stránke www.cestovatel.eu  v kategórii poviedky som rovnako nazval jeden, do značnej miery autobiografický zážitok. Hlavný titulok je Olympská riviéra.

To však teraz nie je podstatné. Od vekov hľadá človek nejakú vieru, prípadne nejakú úroveň poznania, aby sa viery mohol pyšne zbaviť. A pritom neraz pomôže aj cestovanie.

Manželky šli pobehovať po stánkoch s hlúpostičkami a my dvaja chlapi sme sa dali k sebe bližšie, aby sme boli v tieni. Vtedy sa rozhovoril. O tom aký je sprostý, lebo to on tak, používal samé hrubé slová. To som o ňom už vedel, že ako docent učí fyziku na Prírodovedeckej fakulte.

No a pokračoval: „Celý život som učil materialistickú fyziku, aby som teraz zistil, že všetko je omyl.“ A začal mi rozprávať o tmavej hmote, ktorú nikto nevidí, nami prechádza a tvorí väčšinu vesmíru. O tom, že v kvantovej fyzike neplatia nám známe fyzikálne zákony, že v tom mikrosvete sme všetci zložení z rovnakého základu. More, človek, ležadlo…

Viete ako. Slnko pieklo a tak sme zo seba striasli ťažké úvahy. Dali sme prednosť pivu. Chcel som ešte za ním ísť. Ale, viete ako je to. Bolo treba zarábať. No a on o niekoľko mesiacov zomrel.

Potom, v rámci pobytu na Olympskej riviére, som sa vybral ku kláštorom Meteory. Úžasný zázrak ľudských rúk. Ale, asi aj viery. Komu by inak napadlo stavať kláštory na takom mieste.

Slnko pieklo ako šialené. Vyjsť po nejakých 150 schodoch vysekaných do skaly bola fuška. Asi v polovici sa uchytilo na jednom mieste, v rohu, zrnko prachu. Na nohami vyleštených schodoch. A neviem ako je to možné. Na tom mieste, na tenučkej stonke sa vo vánku kolísal drobný kvietok.

Nedalo sa zastaviť. Za mnou mechanicky kráčali ďalšie nohy. A cestou späť som ten kvietok už nenašiel.

V autobuse, popri poliach s bavlnou mi začalo vŕtať v hlave. Ak mi nie je dosť poznanie kvantovej fyziky, ak stále hľadám, nebol toto môj súkromný malý zázrak? Veď človek vždy potreboval a hľadal ľudsky zrozumiteľné zázraky. Od zjavenia, cez oživenia mŕtveho či nakŕmenie zástupov.

A potom som unavený zaspal.