Facebookový priateľ sa mi priznal, že nechce, aby zomrela jeho mama a nechce, aby som zomrel ani ja. Čo teda? Máme sedieť doma a s rúškom chodiť aj na záchod?
Máme sa báť strašnej budúcnosti len preto, že na dvere zaklopala sedemdesiatka, máme kopu chorôb a sme rizikoví? Takto strácať imunitu?
Tlak som mal ráno, ešte pred liekmi, 135/75, cukor dokonca 6,5. Býva to aj horšie, ale čo keď sú dobré výsledky nielen zásluhou liekov, ale aj môjho postoja?
Nie je najvyšší čas prestať sa báť? S rozumom, nehrať sa na pubertiaka, ale prestať sa schovávať? Už mesiac nám nákupy nosia jedna dcéra a zať. Dnu ani nevstúpia. Dá sa trvale takto žiť?.A to, ja si nemám na čo sťažovať. Máme veľkú záhradu spoločnú s jednou dcérou. A predsa už cítim, že toto je nanič život…
Už sme sa dohodli. Obnovujeme nákupy v našom najbližšom malom obchode Spočiatku som bojoval, odmietal som v lese rúško. Až kým ma do toho verejná mienka neprinútila. Táto sprostosť sa už oficiálne zrušila. Ibaže, mne chýba aj mesto. Je predsa prázdne, možno je tam už aj menej ľudí ako v lese a hádam aj nejakú kávu so sebou dostanem.
Akosi podvedome som prestal sledovať tlačovky a televízne noviny. Veď je to stále to isté. Len čísla sa menia. A tie si aj tak nezapamätám. Prestal som hltať informácie najrôznejších odborníkov. Aj tak je najmenej polovica z nich v kategórii exhibicionistov, čo sa chcú len predvádzať. A každý tvrdí niečo iné.
Nie, nemienim pľuť do neba. Ani nemienim byť ťažký frajer. Ostávam opatrný. Volal som napríklad s podpredsedom VÚC pánom Lunterom, že zastupiteľstvo v malej a tesnej zasadačke neabsolvujem. On to chápe. Už sa pripravuje vo forme videokonferencie. To rozhodnutie bolo skôr ako moje.
Čiže, nevyskakovať, ale žiť s úsmevom a nádejou. Čo zase neznamená, že budem ľahostajný.
Napríklad. Podľa rôznych uhlov pohľadu je vlastne všetko hoax. Len Facebook však rozhodne, čo cenzúrou prejde a čo nie. A čo ak aj my, skutočne obyčajní ľudia máme svoju zbraň? Čo ak o tom chceme rozhodovať my?
Preto, aby sa šírila len tá jedna najsprávnejšia pravda, sa chystajú rôzne opatrenia. Od špehovania, cez udávanie až po spoluprácu s mimovládkami. Počas korony sa ukázalo, že sú trestuhodne nevyužité.
Zobral som si do hlavy taký nápad. Vláda ho má tiež. A už mám aj reklamný slogan: DO KAŽDEJ RODINY, JEDNY VLÁDNE NOVINY. A zadarmo.
Že hrozí zánik SME a Denníka N? To je nič. To aj tak skoro nikto nečíta.
Ale predstavme si obetovať trochu času a aj pár centíkov. Poslať na úrad vlády noviny späť. ĎAKUJEM, NEŽELÁM SI. A teraz si predstavte, že by po každom čísle prišlo na úrad vlády 10 000 alebo až 100 000 hrubých listov? Veď by sa tam všetci zbláznili. Ono sa to stane aj tak, ale nie je to krásna zlomyseľnosť?
Podobným spôsobom možno postupovať pri rôznych krajských a mestských novinách, ak sú len na prezentáciu kikiríkajúceho kohúta na smetisku.
Ešte nedávno veľkú tlač v Banskej Bystrici strašne dráždili „Kotleboviny“. Inak, aj mňa, netajím, ale na rozdiel od ešte nepenzionovaných novinárov mne to ostalo. Možno je to tým, že už sa nevyvíjam. Aj minule. Vypadol mi zub a nie a nie narásť nový.
Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné