Nie, naozaj mi nejde o Milana Lučanského. Veľmi ma ranila jeho smrť, no pred chvíľou prišla ešte jedna rana.
Keď sa bavíme o korone, máme pocit, že je to niečo úplne vzdialené. To až taká chyba nie je. Horšie je, že si takýto postoj osvojila aj takmer nefunkčná vláda. To je aj jej zodpovednosť. No pribúdajú skúsenosti.
Aha, ten je v karanténe a ten to dostal. Znáša to dobre, ale ďalší išiel do nemocnice. 70 – ročný spolužiak dostal chorobu po operácii v nemocnici. Nakazil ženu i celú rodinu. Starší sa potrápili, mladší to nazvali ľahká chrípka a deti si ani neľahli. Také je to, rôzne.
Pred Vianocami som telefonoval starému kamarátovi. Dcéra priniesla z práce koronu. Nakazila ich, obaja na prahu 80 rokov. Horko ťažko to prekonali.
Druhá dcéra dopadla horšie. Keď sme telefonovali, už bola na pľúcnej ventilácii. Viete, to naozaj nebola druhá dcéra, ale dievča z detského domova. V rámci brigády socialistickej práce chodili baníci aj do detského domova. Tam si ju naši manželia obľúbili. A ona ich.
Brigáda socialistickej práce, to bolo často niečo veľmi formálne. Tu nie. Aj veno jej dali, aj nábytok na začiatok. Aj socializmus pominul, no oni jej i svadbu urobili. Ako dcére. Veď ona dcérou aj bola a milovala ich ako svojich rodičov. Aj ja som nevestu vykrútil…
Na Silvestra má pohreb. Starý priateľ ani nepôjde. Ani veľa ľudí nemôže ísť a on ani nevládze.
Ja viem, že to nesúvisí s tým čo som napísal. Diagnóz mám požehnane. Aj keď som ešte mladý, čože je to skoro 71 rokov? Prečo si budem dávať pozor? Viete, veľmi by mi bolo ľúto, keby sa niekto z rodiny trápil, že ma nakazil. Veď hej, nemohol by za to, ale pocitu viny nerozkážeš…
Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné
Bystricoviny TV
