Barborská cesta je úžasný projekt. Takmer 190 kilometrov turistických trás baníckym krajom. Od Banskej Bystrice, cez Španiu Dolinu, Kremnicu, Banskú Štiavnicu, Zvolen, Sliač a zase do krajského mesta.

Projekt naplnený duchovným odkazom. Je to vlastne putovanie popri množstve kostolov, kaplniek a vôbec pamätných miest kresťanstva. Peši, na bicykli, alebo v zime aj na bežkách. Sledujú sa pritom banícke pamiatky i nádherná príroda.

Od začiatku, ako Barborská cesta vznikla, takmer pravidelne chodím na všetky workshopy, ktoré občianske združenie organizuje. A priznám sa, že od začiatku sa mi tie stretnutia obsahovo veľmi nepáčia. Dlho to boli len monológy, donekonečna prezentované logo a posunu boli veľmi pomalé. Bol som však tolerantný. Veď je to občianske združenie, nikto to nerobí profesionálne, hľadajú sa. No, dobromyseľne som upozorňoval na nedostatok diskusie a prezentovanie dobrých príkladov.

Spoločenský význam Barborskej cesty nikto nespochybňuje, dostalo sa jej aj pomoci. V Informačnom centre v Banskej Bystrici pracuje dokonca vyčlenená odborníčka na Barborskú cestu. Je to do značnej miery jej pracovná náplň. A svoju prácu si robí dobre.

O čo mi však ide?

Vo štvrtok 20. apríla bol ďalší workshop. Nebol som na ňom za mesto sám. Dvaja poslanci a štyria zástupcovia mesta. Akcia trvala dve a trištvrte hodiny. Barborskej ceste sme sa z toho venovali necelú hodinu. Netvrdím, že to ostatné nemalo zmysel, ale vyše dvoch hodín môžem vtesnať do toho, že všade využívajú svoje prednosti, že ubytovanie na slávnej púti do Compostely môže byť aj skromné, lebo ide o zážitok a to aj duchovný.

A reč bola aj o tom, že treba vťahovať do programov aj nové atraktivity. Pri všetkej úcte k prednášateľom sa mi to vidí byť málo. Najmä v súvislosti s tým, že už je najvyšší čas hovoriť o Barborskej ceste nanajvýš konkrétne. Prinášať príklady. Mal som pocit, že prednášky akoby boli narýchlo skoncipované. Možno je to len môj dojem, ale stále viac som mal pocit straty času.

Konečne niečo o Barborskej ceste

Asi najkratšie vystúpenie mal sprievodca Braňo Stančík. Priniesol poznatky o tom, ako hodnotia Barborskú cestu po nemecky hovoriaci pútnici. Zhruba na 70 % sú spokojní. Obdivujú našu prírodu, ktorá im pripadá byť panenská. Chýbajú im oddychové miesta, mrzia ich zavreté kostoly. Rakúšania nevedia pochopiť prečo. Oceňujú priateľskosť ľudí, nechápu, prečo je na trase v ponuke tak málo regionálnych jedál.

Strava je vraj fajn, ale to nemáme nič svoje? Problematika baníctva je trochu v úzadí, dôležitejší je duchovný rozmer. No a občas sa stáva, že stromy so značkami trasy občas vypília robotníci v rámci ťažby dreva.

Fajn, to sú konkrétne skúsenosti. Nadšene som zatlieskal a nebol som sám, keď sa ozval rímskokatolícky farár zo Sklených Teplíc, ktorý pre potreby pútnikov opravuje nejakú starú barabizňu, aby bolo kde prenocovať. Skoro som mal chuť ho vybozkávať. Konečne konkrétnosť. Krásna, skromná a užitočná.

Dostal som sa do sporu

Potom som sa začal pýtať aj ja. Prípadne aj komentovať. Chcel by som nejaké pozitívne príklady. Čo a kde priniesla Barborská cesta? Kde bolo viac ubytovaných, kde sú skúsenosti v rámci cestovného ruchu? Čím skvalitníme marketing lepšie, ak nie konkrétnymi príkladmi? Dôveryhodnými údajmi, ktoré pritiahnu pozornosť?

Na to som sa od pána Slašťana – šéfa združenia dozvedel, že oni sú dobrovoľníci, nemajú ako robiť štatistiky, že im nikto nepomôže, že politici len hrabú k sebe. A podobné všeobecné pravdy či frázy. Akoby pán Slašťan konkrétne otázky ani neočakával. Chcel by činnosť združenia profesionalizovať, ale plávajúc po povrchu vlastne nevedel odpovedať.

Rozmyslel som si to však. Titulok nechám tak ako je. Na konci tohto článku však tvrdím, že v kríze nie je Barborská cesta, ale občianske združenie. Navrhujem preto ešte jeden workshop. Bez hostí, bez rečníkov. Ale na tému, ako ďalej?

Tak, aby to bolo stretnutie pravdivé i tvrdé, no slušné a hľadajúce východiská. Lebo sťažovanie si na pomery a hľadanie chýb okolo seba nie je riešením. Ani zakrývanie pálčivých tém vyvolávaním ilúzií, že náhradné témy problém vyriešia.