Martin Úradníček, spoluposlanec mesta Banská Bystrica, mal asi dobrý nápad. Pozbierať spomienky pamätníkov na novembrové udalosti ´89 do knihy „Kľúčové námestie“.

Miroslav Debnár, riaditeľ banskobystrickej RTVS, to hodnotil trochu s úsmevom. Neraz máme rôzne spomienky, odlišné pohľady. A to robí z knihy hodnotné dielo. Oceňujem napríklad aj vysvetlivky. Kto dnes vie, čo znamená ktorá skratka.

Kniha sa nedá bežne kúpiť. Možno sa objaví v Informačnom centre mesta. Uvidíme. Ja aj tak vyberám jednu ukážku. Samozrejme tú, ktorú som napísal ja.

Autocenzúra  ŽIVOT

Mám sa venovať poslednému obdobiu roku 1989. Rozumiem tejto požiadavke. Je praktická, i keď nemôže viesť  k úplnej pravde. Existuje však úplná pravda? A je o ňu vôbec záujem? Vývoj človeka je zložitý, pohybuje sa v istom čase a priestore.

Dnes tvrdím, že posledné týždne pred novembrom boli ťažké aj preto, lebo primnohí novinári sa uspokojili s čakaním. A to nám ostalo. Aj dnes sú vhodné a nevhodné témy. Pravda, sú rozdielne možnosti vyslovovať ich. Lenže, nejaké možnosti boli aj vtedy. Lebo, nič na svete nie je čiernobiele. 

Bol som vyhranený ako Gorbačovovec, teda reformný komunista. A užíval som si „sexu“. Chodil som na „sexuálne“ polhodinovky na ideologické oddelenie krajského výboru KSS. Cestou na chodbách sa otvárali dvere a niektorí aparátnici ma zdravili. „Vys….na neho. Dobre to robíš. Vydrž.“

Ktovie či sú takéto slová dnes ešte zrozumiteľné? Zjednodušene povedané, ani  Komunistická  strana nebola jednotná. Nič nebolo čiernobiele. Len tak mimochodom, aj šéfa mi v poslednom období robil kolega vyškrtnutý zo strany.

Áno, bál som sa. Deti na strednej škole, vtedajšia prax bola trestať za nevhodného rodiča aj deti. Bolo však už zložité zastaviť ma a bolo už aj mne zložité zastaviť sa. Manželka to vtedy hodnotila jasne.  Už musíš, nemôžeš sklamať ľudí.

My sme nemali cenzúru, mali sme len vnútornú autocenzúru. A boli nevhodné témy. Že sú nevhodné témy aj dnes? Autocenzúra je večná. Tak isto ak konformnosť a nepríjemný pocit z toho, že idete do konfliktu.

Niekedy, v tom  horúcom období som vyšiel v relácii Dobré ráno s bonmotom: „Múdrejší ustúpi, hlúpejší postúpi.“

Volal mi bývalý spolužiak od Lenárta – vtedy 1. tajomník ÚV KSS. Vraj sa mám pripraviť. Dobre si to vyargumentovať.  Lebo som niečo nevhodné odvysielal.  A tak som vytresol: „Čo chcete, je to v  4. zväzku Lenina.“ Predstavte si, pomohlo to. To toho Lenina naozaj nikto nečítal? Aby mi povedal, že si vymýšľam?

V čase osláv VOSR – bože ako to dnes rýchlo vysvetliť? – bola v Bratislave recepcia. S vášnivou diskusiou aj o mne. Odvysielal som v Dobrom ráne otázku, ako vyzerá skleróza v ČSSR (ďalšia neznáma skratka)?. A hneď som aj odpovedal. Tak, že pred obchodom stojí s prázdnou taškou občan a rozmýšľa, či už nakupoval alebo ešte nie?

Celkove však, priháralo mi. K rozhlasovým oslavám VOSR som mal príhovor o nádejach z revolúcií a sklamaniach z reality. Ktosi si to odniesol na SKV KSS. A to som ešte netušil, čo príde, aj aké sklamania. Lebo to je naozaj osud každej revolúcie. Použil som aj Marxa. S myšlienkou o tom, že európska civilizácia má korene v antike a kresťanstve. Tento výrok rád používam dodnes. Vtedy dráždil slovom kresťanstvo, dnes dráždi autorom.

Ešte skôr, ako všetko vypuklo, sa mi podarilo dostať do relácie Dobré ráno kňaza Baláža, čoskoro biskupa. A len tak mimochodom, Komunistická strana nenamietala.

Sám ideologický tajomník  SKV KSS ma však prišiel na stranícku schôdzu sfúknuť.  Bolo jasné, že som na odstrel. Mal som smolu. Nevyhodili ma a neurobilo zo mňa disidenta. Nestihli. Už to bolo tu. Chystal sa generálny štrajk. Už niekoľko dní som chodil na námestie v Banskej Bystrici a prinášal odtiaľ reportáže. A potom som prikývol, že áno, budem moderovať generálny štrajk.

V nedeľu pred generálnym štrajkom sme mali stranícku schôdzu. Aj za účasti funkcionárov KSS. Schôdza nás mala stmeliť a zjednotiť. Len ja som zdvihol ruku a ako disciplinovaný člen strany som oznámil, že ja veru idem na druhý deň moderovať generálny štrajk. Nasledovalo mrazivé ticho. Asi to bol šok.

Na druhý deň som skoro pustil do gatí. Podo mnou bolo plné námestie. Plné boli aj okolité ulice. Fantastické.  Presne ako keď tu bol pred rokmi Dubček. Mal som strach – koľko fotoaparátov ŠTB bolo za oknami ? Cítil som zodpovednosť i nadšenie a cítil som tak trochu strach. Aj zo seba. Stačilo povedať čokoľvek, stačilo gesto ruky.

Bože, aká je to zodpovednosť  hovoriť k masám na námestí? Už vtedy som sa zapovedal, že budem podporovať takú demokraciu, ktorá odmieta fanatizmus, účelové tvrdenia, zneužívanie moci. A netušil som, aký to mám vizionársky  pohľad do budúcnosti. Aká bola aktuálnosť obáv, ktoré mnou preleteli. Ale inak, kvôli objektivite. Bystrický rozhlas bol aj s transparentmi na námestí. A to od mrazivého ticha neprešlo ani 24 hodín.

Ale, bolo to úžasné. A u väčšiny ľudí vtedy aj úprimné a poctivé. Ešte asi dva týždne som potom chodil po mítingoch. A potom nastúpila moja realita. Robil som si svoju robotu, no zrazu som s úžasom cítil, že som stará štruktúra. Nastala nová tlačenica o válovy. Ideály mizli, pragmatizmus obalený novými frázami sa hlásil o slovo.

A tak som sa stal starou štruktúrou. Nestačilo, že sme masovo skladali stranícke legitimácie. Veselo sme kádrovali, odvolávali a menovali vedúcich, volili sme si riaditeľa…Nadšenie a chaos, poctivé úmysly i vypočítavosť.

Pre zaujímavosť, mal som kolegu,  s ktorým som si výborne rozumel a ktorý odmietol spísať petíciu proti „protisocialistickým silám“. Po novembri odmietol odovzdať stranícku legitimáciu. Vraj, keď mu bola strana dobrá  dovtedy….Jednoducho, začali sme sa deliť. Horšie ako za socializmu.

Nepopieram. Svoju premenu na zlého komunistu a starú štruktúru som niesol dosť ťažko. Nevzdával som sa však ani vtedy, ani potom. Išla sa hodnotiť rozhlasová žatva – teda išlo o súťaž novinárskej práce. Všetci dávali témy ako Dubček na hrad, Čarnogurský na slobode a podobne. Nabral som odvahu a prihlásil som tri glosy z relácie Dobré ráno s názvom „Skôr ako prišiel november“. V porote boli samí disidenti. A ja som vyhral. V rámci rozhlasovej žatvy dokonca prvý raz.

Lenže, to sa už vzďaľujem od vymedzeného časového rozpätia, ktoré mám určené. Netušil som, čo ma ešte čaká, koľko zápasov, pádov a dvíhania sa na nohy. Ani vtedy som však nezabudol na svoje bonmoty. Práve vtedy sa mi v hlave zrodil bonmot, ktorý nijako nezostarol: „Pozor na neschopných, sú schopní  všetkého.“

Pozor, ide o moje spomienky a pocty. Iný pohľad. Aj na mňa môže byť odlišný. Dlhodobo sa pokúšam zbavovať autocenzúry a som si vedomý, že v iných očiach môže mnohé vyzerať inak. Učili sme sa demokracii, i keď dodnes sme sa to nenaučili.

A ktovie, či sa to aj dá. Mať rôzne názory a znášať sa vzájomne. Dnes viem, že som narobil chyby aj ako poslanec, aj ako človek. Ale, tak je to asi vždy, všade a v každom živote. Určite však viem, že najhorší sú fanatici. Komunistickí, ale aj liberálni, konzervatívni, prosto ľudia, pre ktorých je život a sloboda právom na šírenie nenávisti. Ľudia, ktorí upravujú realitu.