Stále spomíname na nášho priateľa – novinára a cestovateľa Ľuba Motyčku, ktorý žiaľ už nie je medzi nami a nemôže písať svoje trefné postrehy. Pri príležitosti 32. výročia Nežnej revolúcie sa vraciame k jeho úvahe nad odkazom Novembra ´89.

Ešte si veľmi dobre pamätám na neuveriteľne plné námestie v Banskej Bystrici počas generálneho štrajku 27. novembra 1989. A hneď na úvod prehlasujem, že som neochvejný zástanca dejinného pohybu za demokraciu. Nie som však nekritický a teraz sa pokúsim urobiť svoj osobný pohľad na to, čo nasledovalo po Nežnej revolúcii.

Vychádzajú výsledky prieskumov verejnej mienky, podľa ktorých najmenej pozitívne hodnotia túto udalosť ľudia nad 65 rokov, ľudia z nášho kraja a ľavicovo orientovaní.

Revolúciu sme vtedy vítali s nadšením. Ibaže ako sa ukázalo, každý z nás mal nejaké iné predstavy. A naplniť takú rôznorodosť predstáv i ambícií jednoducho nie je možné. To sa ukázalo hneď na začiatku. Prvá chyba.

Kým dovtedy sa v podstate smeli dostať do funkcií len tí, ktorí boli v strane, potom zase len tí, ktorí v nej neboli. Komunistický spôsob delenia ľudí a myslenia sme si preniesli do demokracie. Zase sa raz prestalo hovoriť o vzdelaní, skúsenostiach, kvalitách človeka a uprednostnila sa politika. A nakoniec aj tak bolo všetko inak.

Nemôžem spomínať na všetko. Malá privatizácia bola aká bola. Rozbil sa systém obchodu a služieb namiesto toho, aby sa nový súkromný sektor staval na nohy v konkurenčnom zápase. A my sme zrazu chceli byť všetci „za vodou“. Ovládli nás pyramídové hry, nie práca. Zarobiť podvodom sa stalo celonárodnou zábavou. Ešte aj jeden policajt mi neskôr vyčítal, že som mu pokazil „kšeft“, lebo som na to upozorňoval v rozhlase.

Nadchli sme sa veľkou privatizáciou. Kým sme nezistili, že jej súčasťou sa stalo veľké rabovanie slovenských podnikov. A ich zánik. Iste, boli aj neživotaschopné podniky, ale my sme si likvidovali podstatu svojej existencie. Rovnako aj poľnohospodárstvo. Vyspelé a silné družstvá akosi museli zaniknúť. Dodnes som nepochopil prečo. Kde kto mi vysvetľoval dôvody, ale ja sa vždy pýtam, či to naozaj bolo v záujme Slovenska?

Jeden môj známy vyčítal svojmu otcovi, že sa nevrhol do privatizácie. Bol predsa politicky postihnutý, mohol zabezpečiť rodinu. Mohli byť za vodou. O práci ani slovo.

Na verejnosť stále častejšie prenikali informácie o tom, že hore sa kradne. A stále častejšie sme počúvali vetu: „No a čo, aj ty by si kradol, keby si mohol.“

Na morálku sme úplne zabudli. Cez všetko sa prelínali lustrácie, ktoré postihovali malé ryby a neodhaľovali vinníkov. Bola to akási hra pre verejnosť. Nech sa majú ľudia o čom baviť.

Slovo provízia sa stalo bežnou súčasťou života. Chceš prežiť, daj províziu. Dnes tomu aspoň otvorene hovoríme úplatok. Napojenie na štát a vyciciavanie jeho zdrojov sa stalo prirodzenou súčasťou ekonomiky. A vždy stáli v pozadí tí istí. Bez ohľadu na práve vládnucu stranu. Počul som aj bonmot: „Korupcia je hnacou silou ekonomiky.“ Ozaj čo robí dnes mafia?

Vznikli nové silné médiá. Hrdinami televíznych obrazoviek sa stali hviezdičky, ktoré úplne normálne hovoria o šatách, šperkoch či kabelkách v hodnote bytu či auta. A obyčajný človek aby to ešte obdivoval. Tomu sa ponúkla ekonomická teória, podľa ktorej budeme mať konkurenčnú výhodu ako lacná pracovná sila. Dodnes sa z uplatňovanie tejto teórie nevieme spamätať. Príjmy stále zaostávajú za ekonomickou výkonnosťou krajiny.

Namiesto poctivej práce stále uplatňujeme rôzne hry plné nenávisti, ohovárania a politikárčenia. Dostali sme strach z veľkého sveta. Akoby nás ohrozoval. Nikto a nič nás však neohrozuje viac, ako naša vlastná malosť, zbabelosť a túžba nechať sa viesť nejakým vodcom.

Veril som, ach ja naivný blázon, že všetko bude dobré po dvoch troch rokoch od revolúcie. Chcel som sa pustiť do slovnej bitky s disidentom, ktorý tvrdil, že potrebujeme 20 rokov. Dnes sa s pokorou obávam, či nám bude stačiť 40 rokov, ktoré potreboval Mojžiš na vyvedenie svojho ľudu z egyptského zajatia a jeho očistu, kým všetci prídu do zeme zasľúbenej.

Ale áno. Odmietam cynizmus, ktorý sa vyhlasuje za realizmus. Hlásim sa k naivite a viere v dobro. Slovo morálka stále nie je vo veľkej obľube, napriek tomu sa udomácňuje. A tvrdím, že bez nej to nepôjde.

A k morálke patrí i to, že politika nie je na ovládanie ľudí, ale na službu. Pozor, nie na posluhovanie, na službu. No a či sa to niekomu páči alebo nie, aj u nás sa to musí otočiť kennedyovsky: „Nepýtaj sa, čo môže vlasť urobiť pre teba, ale čo môžeš ty urobiť pre ňu.“