Vlaňajšia kapitánka extraligového basketbalového klubu žien Slávia Banská Bystrica Laura van Dalen, ktorá doviedla tím do finále o majstrovský titul a prispela k zisku strieborných medailí, ukončila profesionálnu hráčsku kariéru na najvyššej úrovni. Presúva sa do realizačného tímu ´bystrických púm´, kde bude pôsobiť na pozícii asistentky trénerky Zuzany Žirkovej. Informuje o tom klubový web Slávie a s Laurou prináša aj rozhovor, z ktorého vyberáme:

Laura, povedz prosím viac o tomto rozhodnutí…

„Nerada by som nálepkovala toto rozhodnutie ako ukončenie hráčskej kariéry. Mám ešte plány ako hráčka, no aktuálne nie sú spojené s extraligou žien a potrebujú čas. Posledné sezóny som sa viackrát zamýšľala, či hrať ešte na najvyššej úrovni alebo už trošku ubrať. Stále vyhralo srdce. Ja som si to vždy všetko užívala, napĺňalo ma to a vážila si príležitosť, ktorú mám. Popravde, pred pár rokmi som si už ani nemyslela, že budem ešte pôsobiť ako profesionálna hráčka a stalo sa. Táto sezóna mi dala znamenie, že ak si chcem užívať šport aj v budúcnosti, je na čase asi trošku ubrať. Sezónou ma sprevádzala bolesť. Tréningová a zápasová eufória bolesť zahnala. Vyžadovalo si to veľa môjho času a energie, aby som to udržala na žiteľnej úrovni, no našťastie to fungovalo. Vyšetrenie po sezóne napokon ukázalo podozrenie na roztrhnutý krížny väz, s ktorým som pravdepodobne hrala. Tu už musí nastúpiť rozum. Pred ukončením sezóny som sa rozprávala s trénerkou Žirkovou, ako ďalej, ako si to ja a ona predstavujeme. Potom, po sezóne, keď utíchla eufória z finále, sme si sadli aj s vedením klubu a prišla ponuka byť asistentkou pri ženách. Tak som to prijala. Teraz potrebujem doriešiť moje patálie s kolenom a verím, že o definitívnom ukončení hráčskej kariéry sa budeme baviť inokedy.“

Bude pre teba prechod do realizačného tímu plynulý, keďže už máš trénerské skúsenosti?

„Áno, asi najplynulejší aký môže byť. Nebude to šoková terapia. S „asistenčnými službami“ mám skúsenosti a taktiež s trénovaním ako hlavná trénerka. Približne desať rokov sa venujem trénovaniu mládeže od prípraviek, U12, U13 cez kadetky, juniorky až po I. ligu žien. Prešla som si ako asistentka trénera aj reprezentačné výbery U15, U18 a U20. Posledné roky som aj ako hráčka niektoré zápasové a tréningové momenty konzultovala s trénermi, čiže v extralige popri hraní sme aj „trénersky“ komunikovali.“

Čo zatiaľ hovoríš na spoluprácu s trénerkou Žirkovou? Bude vám to sedieť spolu na trénerskej „stoličke“?

„Spoluprácu vo vzťahu tréner a hráč v uplynulej sezóne hodnotím z mojej strany pozitívne. Verím, že v mojej novej roli nám to bude sedieť aj v nasledujúcej sezóne. Prajem si, aby sme boli pozitívnym a inšpiratívnym príkladom. Dve ženy pri kormidle, to sa len tak v slovenskej lige nevidí. Ja vyžadujem veci ako každý tréner, sú to základne veci, na ktorých si zakladám, či už na ihrisku alebo mimo neho. Myslím tým napríklad správnu komunikáciu, slušné správanie, disciplínu, dôslednosť, pozitívnu energiu, tímovú chémiu, emócie, robiť veci najlepšie ako vieme a v neposlednom rade to musí baviť hráčky a aj mňa.“

Sezóna, v ktorej Slávia získala striebro, bola teda tvoja posledná. Z tohto hľadiska si spokojná s rozlúčkovou sezónou?

„S uplynulou sezónou som určite spokojná. Splnila som si hneď niekoľko snov, užila si krásne chvíle na ihrisku, plnú halu fanúšikov a skvelú atmosféru na zápasoch. Nejde len o medailu v extralige, ale aj účasť v Eurocupe, na Federálnom a Slovenskom pohári. Jediné, čo ma trošku zamrzelo, je moje zranenie, ale prijímam to ako fakt a príležitosť pre nové veci.“

Na ktoré momenty z hráčskej kariéry spomínaš najradšej?

„Tých je mnoho a to by bolo na samostatný rozhovor. Basketbal ma veľa naučil, formoval v každom smere a to, čo ma naučil, viem aplikovať aj do bežného života. Rada spomínam na detské začiatky s basketbalom, na dni plné zážitkov a dobrodružstiev vďaka basketbalu. Taktiež na trénerov, spoluhráčky, ktoré som počas tých rokov stretla a mnoho ma naučili, kam chcem smerovať a naopak, aká nechcem byť. A na vzťahy, ktoré som si vytvorila a trvajú až dodnes. Ďalej momenty, kedy sa mi splnili sny, ktoré som si vysnívala v detstve alebo aj v dospelosti. Možno pre niekoho smiešne, ale pre mňa splnené a vzácne, ako napríklad hrať v extralige, mať meno na drese so svojim číslom, získať medailu či hrať európsku súťaž, keď to už nečakáte. Jedna vec sú výsledkové úspechy a druhá vec emocionálne chvíle, ktoré sa s nimi spájajú. Je veľmi príjemné komunikovať s médiami, vidieť sa v telke či novinách, alebo zrazu mať tímovú fotku na billboarde. Je milé, keď sa vám cudzí ľudia prihovárajú a vyslovia podporu. Keď vidíte nadšenie detí, ich neustále povzbudzovanie, ale aj ich ´high five´. Keď môžete hrať pred plnou kulisou a byť vzorom pre mladé basketbalistky, to všetko a ešte viac sú možno maličkosti, ale sú to momenty, na ktoré budem s úsmevom spomínať.“