Koniec. Definitíva. Bodka. Banskobystrický chodec Matej Tóth necelé štyri minúty ráno pred pol desiatou japonského času prešiel cieľom olympijskej päťdesiatky v japonskom Sappore. Aj keď nie na medailovej pozícii, ako sme všetci dúfali, no boli to preňho i tak výnimočné okamihy. V tej chvíli sa totiž uzavrela 26 rokov trvajúca kariéra nášho chodca.

Matej Tóth priniesol slovenskej atletike, slovenskému športu a slovenským fanúšikom mnoho úspechov a krásnych chvíľ. Získal zlatú olympijskú medailu i titul majstra sveta. Po aktuálnom 14. mieste v šestnástej päťdesiatke v kariére (3:56:32 h) sa vyčerpaný chodec Dukly predieral cez mixzónu. Spovedali ho nielen slovenskí, ale aj zahraniční novinári. Počas debaty so spravodajcom agentúry Reuters sa zrazu za Tóthom objavilo pojazdné kreslo. Organizátori si totiž všimli, že Maťo sotva stojí na nohách a – chceli mu pomôcť.

„Nie, takto sa veru lúčiť nebudem,“

– rezolútne odmietol ponúkanú pomoc. Gestom naznačil, že na vozíčku nebude sedieť a tradičnú procedúru novinárskych otázok absolvoval stojac na vlastných nohách. So cťou. Tak ako celú svoju výnimočnú kariéru. Aká teda bola rozlúčková päťdesiatka na olympijských hrách v Tokiu, resp. v Sappore?

„Určite bola jedna z najťažších a najzložitejších, aké som šliapal. Ak by som nemal obrovskú motiváciu dôjsť do cieľa a ukončiť kariéru so cťou, asi by som ju možno ani nedokončil. Prirodzene, nie som spokojný a som možno aj trochu sklamaný, ale určite som posledné preteky absolvoval so cťou. V každom metri, v každej sekunde strávenej na trati, som spravil maximum možného. Chcel som sa rozlúčiť so vztýčenou hlavou, aby som sa mohol každému pozrieť do očí. To bolo pre mňa po 30. kilometri, keď som stratil kontakt s najlepšími, asi najdôležitejšie. Musel som sa psychicky vyrovnať s tým, že mi uniká početná skupina a ja už nebudem bojovať o medaily… Vedel som, že sú v nej špičkoví chodci a aj to, že ja som už skončil. Mimoriadne dôležité v tej chvíli však bolo, aby som si zachoval koncentráciu na preteky, nerezignoval, šliapal ďalej a bojoval. Ďakujem všetkým, ktorí mi vtedy pomohli a povzbudzovali ma popri trati – Mirovi Úradníkovi, trénerovi, lekárovi, fyzioterapeutovi, ale aj vám novinárom, ktorí ste ma hlasivkami tlačili do cieľa. Nemohol som povoliť ani meter, makal som až do konca,“

– prezradil v mixzóne prítomným médiám Matej Tóth, ktorého najobsiahlejšie cituje oficiálny web Slovenského atletického zväzu. Náš chodec priznal, že po 30 km musel prehodnotiť priority, určil si ako základnú dokráčať do cieľa za každú cenu, k čomu dodal:

„Nevedel som ani koľký som, lebo okolo mňa šliapali mnohí a vôbec som nevnímal, či niekoho naozaj predbieham, alebo je už o kolo späť. Išiel som úplne na doraz a ani na sekundu neľutujem, že som aj v takýchto podmienkach preteky dokončil, čo bolo pre mňa najdôležitejšie. Na tridsiatke som sa pasoval s tým, aby som nerezignoval, ale po 35. kilometri sa môj cieľ definitívne zmenil na to, aby som prišiel do cieľa. V posledných metroch pred cieľom som prežíval veľmi silné emócie, bol som dojatý. Zažíval som niečo veľmi podobné, ako keď som vyhral na olympiáde v Riu, na svetovom šampionáte v Pekingu i na striebornom európskom v Berlíne. Emócie boli rovnako silné, akurát chýbala radosť z úspechu. Som hrdý na moju 26 rokov trvajúcu kariéru, no zároveň som rád, že je to už všetko za mnou. Síce si len ešte veľmi ťažko viem predstaviť, čo bude zajtra a čo bude bez chôdze, ale veľmi sa na nový život teším.“

Teplo v Sappore potrápilo všetkých chodcov. Na štarte bolo o 5.30 hodine japonského času  25°C na štarte a v cieli po 9.00 hodine ráno už okolo 32°C v tieni. K tomu vysoká vlhkosť, to všetko sa mohlo podpísať pod výkon nášho armádneho chodca spod Urpína:

„V ideálnom počasí by som asi šliapal rýchlejšie, no možno moje umiestenie by bolo horšie. Naozaj neviem… Toto je realita a je zbytočné zaoberať sa tým, čo by bolo, keby… O týždeň, keď sa má v Sappore ochladiť, by to určite nebolo také náročné ako teraz. Už podľa predpovede počasia sme vedeli, že manévre s prekladaním chôdze z Tokia do Sappora boli zbytočné. Áno, po vojne je každý generál. O týždeň je však predpoveď pre Sapporo 22 – 24 a pre Tokio 30°C. Ak by to takto vyšlo teraz, všetci by sme si preloženie súťaží pochvaľovali. Už sa tým netreba zaoberať, ale podmienky v Sappore neboli ľahšie ani lepšie v porovnaní s tým, aké by sme mali v Tokiu.“

– zamyslel sa náš chodec žijúci v Banskej Bystrici, ktorý vyštudoval žurnalistiku. Odpovedal tak i na otázku, ako by novinár Matej Tóth zhodnotil rozlúčkovú päťdesiatku chodca Mateja Tótha v Sappore?

„Keby som písal nejaký článok, určite by bol aj o tom, že Maťovi Tóthovi to nevyšlo. Zrejme by som sa však zameral najmä na pozitívne veci. Napríklad, že hoci nezískal vytúžené umiestenie v prvej osmičke alebo desiatke, rozlúčku zvládol so cťou.“

VÝSLEDKY ZO SAPPORA:

MUŽI (50 km):

1. Dawid Tomala (Poľ.) 3:50:08, 2. Jonathan Hilbert (Nem.) 3:50:44, 3. Evan Dunfee (Kan.) 3:50:59, 4. Marc Tur (Šp.) 3:51:08, 5. Joao Vieira (Portug.) 3:51:28, 6. Masatora Kawano (Jap.) 3:51:56, 7. Pien Tchung-ta (Čína) 3:52:01, 8. Rhydian Cowley (Aus.) 3:52:01,… 14. MATEJ TÓTH 3:56:23 – slovenský výkon roka, 41. MICHAL MORVAY (obaja SR – VŠC Dukla) 4:15:22.

Poznámka: Štartovalo 59 chodcov, preteky dokončilo 47.