Pred dvoma rokmi jej boli plné médiá. Prekážkarka na 400 m Emma Zapletalová získala zlato na európskom šampionáte do 23 rokov, štartovala na olympiáde v Tokiu, dvakrát si zabehla aj na prestížnej Diamantovej lige a na konci roka ju zvolili za kráľovnú slovenskej atletiky. Vlani úžasný rozlet atlétky banskobystrickej Dukly zastavilo zranenie, a keď už sa zdalo, že Emma je pripravená zopakovať fanózny rok 2021, opäť ju stopli zdravotné problémy. Zdá sa, že z najhoršieho je už vonku, no nie je isté, či vôbec stihne aspoň záver letnej sezóny 2023. V rozhovore pre www.atletika.sk Emma Zapletalová prezradila novinky a otvorila viacero tém.

 ● Aký je to pocit sedieť teraz doma a sledovať slovenskú reprezentáciu na majstrovstvách Európy družstiev v Chorzówe? Musí to byť zrejme frustrujúce…

„Veru, nie je to nič príjemné. Rozhodne z toho nie som nadšená, ale už som sa s tým nejako zmierila. To isté však platí o celej tejto sezóne. S ťažkým srdcom sledujem napríklad mítngy Diamantovej ligy či iné preteky. Ešte pred mesiacom som musela prenos po desiatich sekundách vypnúť, nemohla som sa na to pozerať s vedomím, že ja tam nemôžem byť a súperiť s ostatnými. Cez túto fázu som sa už, našťastie, nejako preniesla. Už som schopná pozerať sa na preteky a aspoň na diaľku podporovať dievčatá.“

● Vlani ste ukončili nie celkom vydarenú sezónu, keď vás tiež trápil členok, hneď po majstrovstvách Európy – po dvoch súťažiach. Do tejto ste stále nevybehli. Čo sa stalo?

„V apríli ma začal znova pobolievať členok na ľavej nohe. Dali sme to skontrolovať lekárom a všetko vyzeralo byť v poriadku. Bolesť však, bohužiaľ, neustupovala a postupne som sa dostala do stavu, že sa už s tým ani nedalo trénovať. Až vtedy magnetická rezonancia odhalila únavovú zlomeninu. Od konca apríla som potom šesť týždňov nemohla vôbec behať.“

● Po mimoriadne úspešnej sezóne 2021, keď ste sa v Tallinne stali majsterkou Európy do 23 rokov a štartovali ste na olympiáde v Tokiu, prišlo nevydarené obdobie. Ako to prežívate?

„Musím sa s tým nejako vyrovnať. Už sa to so mnou ťahá druhý rok. Po vlaňajšku som si povedala, že je to jeden rok a také veci sa stávajú. Túto jar to bolo už náročnejšie prijať, ale musela som to zvládnuť. Myslím si, že sa mi to celkom podarilo. Hľadím dopredu, snažím sa myslieť pozitívne. Atletika ma stále baví a napĺňa, preto verím, že ma čaká oveľa krajšie obdobie. Len – treba vydržať.“

● Nedávno ste začali po dlhšej pauze behať aj na dráhe. Myslíte si, že stihnete v tomto roku ešte aj nejaké preteky?

„Som iba na začiatku, zatiaľ je na podobné plány príliš skoro. Uvidíme, ako sa mi bude dariť na tréningoch, od toho sa bude všetko odvíjať. Nechávam to otvorené, nikam sa neponáhľam.“

●Dva roky sú dlhá doba. Neprenasledovali vás čierne myšlienky o prípadnom predčasnom konci kariéry?

„Vôbec nie! Nič také mi, našťastie, nechodilo po rozume…!

● Kto vás v tomto ťažkom období mentálne najviac podržal?

„Musím vyzdvihnúť prístup VŠC Dukla. Len čo sme sa dozvedeli, že noha je zlomená, začali sme to spoločne riešiť. Do opatery si ma vzal fyzioterapeut Denis Freudenfeld. Veľmi mi pomohol v tom, aby som sa čo najrýchlejšie dala dokopy. Dennodenne som s ním cvičila a aj teraz si uvedomujem, ako veľmi mi to prospieva. V nohách cítim pri behu väčšiu silu a istotu. Za jeho podporu som veľmi vďačná. V Dukle sme môj problém nielen liečili, ale hľadali sme aj možné príčiny zranenia. Budeme spoločne pracovať na tom, aby sa to viac nezopakovalo. V tomto smere musím reakciu Dukly vysoko vyzdvihnúť. Pokiaľ ide o mentálnu stránku, ihneď po diagnostikovaní zranenia som sa presunula do Banskej Bystrice. Zmenila som miesto aj ľudí okolo seba, čo mi veľmi prospelo. Negatívne emócie mi pomohli odohnať najmä moje dobré kamarátky Alex Bezeková a Veronika Kaňuchová. Veľkú oporu som našla v trénerovi Petrovi Žňavovi a aj v celom našom tíme. Takisto ma podržala moja rodina. Všetci prispeli k tomu, aby som ťažké obdobie zvládla. Najhoršie mi bolo, že keď som sa o svojom stave dozvedela, vtedy som v noci ani nespala. Snažila som sa preto tráviť čas s niekým, kto mi zdvihol náladu, aby som nebola sama so svojimi myšlienkami.“

● Čomu ste sa venovali, ako ste vyplnili čas, keď ste nemohli trénovať?

„Celé obdobie som trávila najmä v Banskej Bystrici, dvakrát denne som cvičila s fyzioterapeutom, podstupovala som liečbu, takže o program som mala postarané. Popritom som sa snažila udržiavať sa v kondícii plávaním alebo posilňovaním. Prvé dva týždne som chodila s barlami, takže na nejaké iné aktivity som musela zabudnúť. Sústredila som sa na čo najrýchlejšie zahojenie nohy, tomu som venovala prakticky všetok čas.“

● Ukončili ste bakalárske štúdium učiteľského smeru v kombinácii telesná výchova a ruština na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. Budete v štúdiu pokračovať?

„Magisterské štúdium som síce začala, ale aj vzhľadom na moje vyťaženie v atletike som sa rozhodla, že to nateraz nechám tak. Rada by som sa v budúcnosti k štúdiu vrátila a získala vyšší stupeň vzdelania, túto možnosť si stále nechávam otvorenú.“

● Čo vravíte na momentálne dianie vo vašej disciplíne, prekážkovom behu na 400 metrov, na európskej aj svetovej scéne?

„Samozrejme, sledujem, čo sa deje – predovšetkým výkony Femke Bolovej. Holanďanka nám uteká stále viac a viac. Som zvedavá, čo tento rok ešte predvedie, pretože vyzerá naozaj výborne. Zmenila už aj krokový rytmus, čochvíľa sa určite dostane pod 52 sekúnd. Myslím si však, že so zvyškom Európaniek by sa za priaznivých okolností dalo súperiť. Verím, že ak by mi zdravie slúžilo, dokázala by som s nimi držať krok.“