Prinášame vám najnovší blog známeho cestovateľa a zároveň mestského i regionálneho poslanca Ľubomíra Motyčku ako šitý na toto leto a aktuálnu uhorkovú sezónu.

Možno vás to zaujme, možno nie. No v Banskej Bystrici som sa stretol s Jorgosom Karatziasom, generálnym riaditeľom hotelovej spoločnosti Grecotel. Nie je to najväčšia hotelová spoločnosť pôsobiaca v Grécku, no 10.000 lôžok stojí za povšimnutie. Obzvlášť  keď sú prevažne v hoteloch vyššej kategórie.

Je úplne logické, že som sa pýtal na Grécko, na ekonomickú situáciu v krajine. Človek, inak usmievavý a priateľský, zosmutnel a hovoril mi o miliardách, ktoré odtiekli z krajiny, o nezodpovedných politikoch, ktorí brali úvery, aby bolo z čoho brať. Relatívne slušnou životnou úrovňou utišovali v krajine prejavy nespokojnosti. A tak, ako boli nezodpovední grécki politici, nezodpovedné boli aj všetci, ktorí krajine ďalšie a ďalšie úvery poskytovali.

Dnes, spoločne sme konštatovali, to zaplatia tí, ktorí za nič nemôžu. V Grécku i v iných krajinách. Lebo, dlhy sú dnes už vlastne nesplatiteľné. Tak ich svojim dielom zaplatíme aj my. Máme si dávať pozor na politikov, ktorí namiesto poctivej práce núkajú pohodlný bezpracný život.

Ja som však s týmto špičkovým odborníkom na cestovný ruch chcel hovoriť o Slovensku. Bol na Táľoch, v Španej Doline a nakoniec aj v Banskej Bystrici.

K Slovensku sme sa dostali cez Grécko. Nadchli ho spokojné a zdravé, čisté a hrdé tváre Slovákov. Od ostatných volieb, keď vyhrali tí, čo vyhrali, prešlo Grécko úžasnou eufóriou a následnou depresiou. Takže takto on dnes vidí gréckymi očami Slovákov.

Vynikajúce a krásne golfové ihrisko. Ale aj odutý čašník v hoteli. Načo by hosťom priniesol, keď si pýtajú chlieb. Sú predsa bufetové stoly, nech si ho prinesú sami!

Špania Dolina je krásna. Dokonca ani zlá cesta mu neprekážala. Inak na gréckych ostrovoch sú také cesty, že tá do Španej Doliny nijako osobitne nevyniká. Čo preboha neznamená, že by sa už raz nemala urobiť.

A Banská Bystrica? Milé dievčatko v kaviarni spôsobilo, že za štyri kávy v hodnote 6 eur nikto pri stole nechcel výdavok z desaťeurovky. To bol prvý dojem.

Nikomu sa nechcelo ísť dolnou ulicou na námestie. Do chvíle, kým neuvideli, aký obraz sa im otvára. Nebolo treba sa pýtať. Očí žiarili nadšením, banskobystrické námestie hodnotil ako jedno z najkrajších, aké videl. Zastavoval sa pri obchodoch s umeleckými predmetmi, ale aj pri výkladoch cestovných kancelárií.

Na námestie sme prišli v najlepšom čase. Zaznela hudba, terasy boli krásne plné, fontána uchvacovala…

To len ja som vrták a chcel som vedieť, čo by si predstavoval inak. V prvom rade netušil, že pizza je u nás národné jedlo. Toľko ponúk na pizzu bežne nevidieť ani v Taliansku. Nie, že by sa mu žiadala slovenská kuchyňa. Halušky má rád, ale v kolibe. Na námestí očakával reštaurácie, ktoré by kopírovali noblesné budovy. Vybavením i ponukou jedál, aké sa tu jedli za čias princov, obchodníkov či iných velikánov mesta.

A tak sa pobral ďalej. Do nejakej koliby na halušky. Hosť, ktorý mal aj na niečo iné. Ďakujem za prečítanie.