V našom putovaní po historických pamiatkach mesta Banská Bystrica, ktoré by potrebovali vdýchnuť život, lebo inak navždy zaniknú, sme pokračovali v centre mesta. Za červeným domom Herritzovcov na Námestí Štefana Moysesa 7, ktorý je známy originálnou strechou zavesenou na železných reťaziach (autor Bedřich Schnirch) sú pozostatky bývalého banskobystrického pivovaru.
Keď je úcta k histórii a pamiatkam na nule
Podľa archívnych dokumentov fungoval od roku 1871. Z námestia dnes vidno iba hrdzavý oceľový komín, ale k rozvalinám pivovaru sa dostanete z vonkajšej expozície zbraní Múzea SNP. Strechy bývalých výrobných budov už neexistujú alebo sú z ních len torzá. Je neuveriteľné, že takmer v samom centre mesta sa do týchto životu nebezpečných priestorov dá tak ľahko dostať.
Pohybovať sa tú dá len na vlastné riziko a je naozaj smutné, že ľudia si tu urobili smetisko. Okrem zbortených drevených trámov a zničeného muriva tu nájdete odpady všetkého druhu. Mali by sa na to pozrieť hygienici aj inšpektori bezpečnosti práce, kým sa tu nestane tragédia…
Sláva Herritzovského pivovaru
Svoj pomaly miznúci charakter historickej budovy pivovaru si ešte ako tak zachovala hlavná budova pivovaru. Na tomto mieste sa pôvodne nachádzal neskorogotický objekt, ktorý sa spomína v roku 1525. Koncom 16.storočia ho upravili v renesančnom slohu a okolo roku 1634 sa budova predĺžila smerom do dvora.
Názov firmy v roku 1876 bol „Rudolf Herritz pivovarník“. Historik Marcel Pecník nám o tejto rodine povedal:
„V tom istom roku už o Rudolfovi vieme aj ako o významom členovi mestského bankového spolku. V podnikaní pokračoval ďalej jeho syn Július, od roku 1891 sa však firma preorientovala na predaj vína, neskôr aj na výrobu liehovín, pivovar však ostal v rodinnom vlastníctve a rodina ho neskôr prenajímala.“
Do pivovaru sa vchádzalo veľkou drevenou bránou. Pod ňou sa nachádzal vchod do bytu majiteľa. Výrobné budovy sa nachádzali vzadu v dlhom úzkom dvore. Zaujímavé bolo, že časť potrebnej technológie na výrobu piva sa nachádzala mimo priestorov pivovaru na Huštáku.
Svetoznáme pivo
Bystrické pivo sa tešilo veľkej obľube a malo dobré meno, najmä značky Porter a Ležiak. Tie boli žiadané aj vo Viedni a Budapešti. Ročná produkcia piva v miestnom pivovare bola okolo 5.000 hektolitrov.
„Od roku 1888 začala pivo v meste variť nová firma Grűn et Popper. Spoločníkmi boli židovskí podnikatelia – pivovarník Jozef Grűn z Banskej Bystrice a Móric Popper – obchodník z Lučenca. Neskôr v spoločnosti vystriedal Poppera Grűnov syn Ármin, ktorý si v roku 1904 zmenil priezvisko na Zsolnai. Začiatkom 20. storočia získalo pivo plnené do pollitrových sklenených fliaš s názvom ZLATOPRAMEŇ viaceré ocenenia a pocty, napr. na súťažiach a prehliadkach v Bratislave, ale aj v Paríži, Londýne a Ríme. Pivovar naďalej vlastnili pokolenia rodiny Herritzovcov,“
dodáva Marcel Pecník.
Arizácia pivovaru a jeho znárodnenie založili aktuálny súdny spor
Na základe protižidovských zákonov vojnovej Slovenskej republiky od septembra 1941 vznikla nová obchodná spoločnosť, ktorú založil bystrický úradník Ján Beňuš so 76-percentným podielom, kým Árminovi Zsolnaiovi zostalo iba 24 %. Pivovar zohral významnú úlohu aj počas SNP, keď pomáhal povstaleckým jednotkám v zásobovaní zbraňami, materiálom a potravinami.
Po roku 1948 bol pivovar znárodnený. Pivo sa v ňom varilo až do roku 1967. Neskôr sa prevádzka presťahovala do novovybudovaného areálu pivovaru Urpín. O vlastníctvo pôvodnej budovy s pozemkom v dvornej časti Herritzovho domu sa dodnes súdi dcéra Jána Beňuša s potomkami Herritzovcov. Aj preto sa o tento objekt nemá kto starať. Pokiaľ to bude takto ešte pár rokov pokračovať, tak súd už bude žiaľ iba o vlastníctvo pozemku v centre mesta.
Škoda, že u nás nežije Ing. Eduard Rada, majiteľ Pivovaru ERB v Banskej Štiavnici. Ten vzhľadom na výrazne narušenú statiku susednej židovskej synagógy, ktorá ohrozovala jeho pivovar, tento objekt kúpil a zrekonštruoval z vlastných zdrojov. Dnes je obnovená národná kultúrna pamiatka pýchou historického mesta…
Autor: (tom), Foto: Mirka Chabadová