V politike je dvadsať rokov, posledných päť rokov hájil záujmy Slovenska na pôde Európskeho parlamentu (EP). Bol osobným priateľom politika Alexandra Dubčeka. Je filozof, vysokoškolský pedagóg, miluje knihy. Viac o svojej práci v EP prezradil v rozhovore Boris Zala.

Blížia sa voľby do Európskeho parlamentu, ktoré budú v sobotu 24. mája. Tieto voľby už tradične sprevádza veľmi nízka účasť. Čím to podľa vás je?

Nie je to dobre, ale zas by som to netragizoval: nám Slovákom sa stále nedostalo pod kožu, že v Európskej únii prebieha taký istý zápas medzi pravicou a sociálnymi demokratmi, ktorých súčasťou je aj SMER, ako u nás doma. Zápas medzi tým, či si budeme uťahovať opasky – politika európskych dzurindovcov, kádehákov, sulíkovcov – alebo budeme zvyšovať zamestnanosť a životnú úroveň – politika európskych smerákov. Alebo či budeme pre ženu hľadať len uplatnenie v domácnosti alebo aj rovnocenné pracovné a platové podmienky v zamestnaní, atď. Slováci si myslia, že sa to rozhoduje doma, ale tento zápas už prebieha na európskej úrovni. Keď si to väčšina uvedomí, pochopí význam volieb do Európskeho parlamentu.

Obraz poslancov EP na Slovensku sa zredukoval na vysoké platy a nízku aktivitu…

No nepopieram, že platy máme na slovenské pomery dobré. Nesťažujem si, ale naši kolegovia zo „západnejších štátov“ veru spokojní nie sú, lebo predtým mali platy vyššie, v súčasnosti sme na tom všetci rovnako. Inak, máme 30 % z platu európskeho sudcu – a teda ja nemám pocit, že by sme robili na tretinový úväzok, skôr na trojnásobný. Ale čo už. Navyše, a to by som rád podčiarkol, my si platy neurčujeme, je to rozhodnutie premiérov Európskej únie.

V europarlamente

EP v prijal mnoho veľmi prospešných rozhodnutí, napríklad v oblasti ochrany spotrebiteľa, leteckej dopravy či telefonovania…

Uľahčovanie života našich občanov je našou alfou a omegou. Tak ako doma bojujeme s monopolmi, bankami, cenovými a daňovými podvodníkmi, aj na úrovni EP zvádzame tento boj. Tlačíme ceny služieb a energii čo najnižšie, ochraňujeme deti pred otrávenými hračkami, pred zdraviu škodlivými potravinami, sem patria aj tie krivé uhorky či malé banány, lebo vedecké analýzy jasne ukazujú, že ten ich podivný tvar nezapríčinila príroda, ale prehnojenie či iné zásahy ničiace zdravie…

Vy sa v EP venujete už päť rokov zahraničnej politike. Teraz v Európe najviac rezonuje téma nášho suseda Ukrajiny, ktorá osciluje na prahu vojny s Ruskom. Váš pohľad na tento spor? 

Tu sa držím striktne slovenských záujmov a teda aj mieru – nie je možné v našom susedstve len tak meniť hranice z ničoho nič a pod vojenskou hrozbou. Neuznali sme preto samostatnosť Kosova a tak ani nemožno súhlasiť s odtrhnutím Krymu. To by v Európe začalo nové delenie hraníc a nezabúdajme, že máme južného suseda, ktorý sa nikdy nevzdal úsilia odtrhnúť južné Slovensko a pripojiť ho k sebe… Slovensko je veľmi zraniteľné a preto musíme viesť múdru politiku.

Čomu presne ste sa venovali v zahraničnom výbore EP?

EÚ sa stáva mocným svetovým hráčom. To je nová situácia a tak som venoval veľa času a práce formovaniu pravidiel tejto politiky. Všetko sme museli začať vytvárať od začiatku, je to „pionierska“ robota: osobne som sa venoval severnej aj Južnej Afrike, Turecku, Izraelu a, samozrejme, východnej Európe, Rusku a Zakaukazku. Ale aj tvorbe nástrojov zápasu proti rôznym diktátorom, proti praniu špinavých peňazí či daňovým podvodom. Musím povedať, že v EP vládne jednoznačne humanistické myslenie a teda porušovanie ľudských práv, nech sa deje kdekoľvek, v Európe či v USA, je predmetom tvrdej kritiky a nekompromisného odsúdenia. Solidarita s mučenými, väznenými pre slobodu slova alebo vyznania, týranie a ponižovanie žien, moderné formy otroctva sledujeme veľmi pozorne a denne zasahujeme proti týmto neľudským praktikám. Túto ľudskosť si v EP oceňujem hádam najviac.

Na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu

Ako člen zahraničného výboru isto veľa cestujete. Vaše obľúbené destinácie?

Nuž nemám obľúbené miesta, lebo všade chodíme čisto pracovne, s veľmi striktným časovým harmonogramom a väčšinou riešime krízové či vojnové situácie, často v konflikte s domácimi „vládcami“. Možno si to málo uvedomujeme, ale stále viac ako 50 % obyvateľov Zeme žije neslobodne, pod priamym fyzickým útlakom vládnucich… Čo sa týka krajiny, najviac sa mi páčilo v Gruzínsku a v Južnej Afrike. V oboch krajinách majú skvelé víno, ale naši slovenskí vinári napriek tomu vyhrávajú svetové súťaže!

Ste filozof, bývalý vysokoškolský učiteľ. Nedávno vám vyšla nová kniha Europeanizmus…

Bol som členom Konventu na prípravu Ústavy EÚ ešte v roku 2003. A tam sa rozpútala vášnivá diskusia, čoho sme my Európania vlastne dedičmi: jedni vyzdvihovali kresťanskú tradíciu, iní pridávali judaistickú, ďalší sa pokladali za dedičov osvietenstva a iní zas antickej grécko-rímskej kultúry. A tak som začal aj ja vášnivo pátrať, skúmať, analyzovať, či je niečo špecificky „európske“, čo nás napriek tomu, že sme Španieli, Slováci, Litovci, Nemci, Taliani, atď., spája. A myslím, že sa mi to podarilo nájsť v špecifickej idey humanizmu, ktorá má, samozrejme, svoje konkrétne podoby, ale zakladá naše solidárne cítenie, ľudskú spolupatričnosť, sociálnu starostlivosť. Tieto hodnoty nie sú samozrejmé, musia sa pestovať a to nie je vždy ľahké… O tom je moja kniha s trochu ťažkopádnym názvom.

Málokto o vás vie, že milujete kvety, dokonca si ich sám aj sadíte. Aké sú vaše ďalšie hobby?

Rastlinkám sa venujem len pre radosť: milujem vôňu kvetov a množstvo zelene okolo seba. Zelená je často aj farba môjho oblečenia. Mám ešte jednu vášeň, zberateľskú. Knihy. Mám už skutočne obrovskú prevažne filozofickú a spoločenskovednú knižnicu, počítajúcu mnohotisíc zväzkov. Všetky poznám, nie že by som každú prečítal, ale viem, o čo v nich ide a hlavne mám istotu, že keď niečo neviem, okamžite viem, kde sa to „doučím“. Áno, dnes sa dá všetko „vygúgliť“, ale to nemá tú kvalitu, ktorú ja vyžadujem.  Potrpím si až úzkostlivo, aby to. čo sa z môjho pera dostane na verejnosť, zodpovedalo najvyšším kritériám.

Osobne ste sa poznali s Alexandrom Dubčekom, v Národnej rade ste ešte ako jej poslanec presadili zákon, ktorý popri Andrejovi Hlinkovi priznáva oficiálne aj zásluhy o slobodu a demokraciu Alexandrovi Dubčekovi. Váš vzťah k nemu?

Väčšinu týždňa trávi v Bruseli, domov chodí na víkendy

Dubček bol milý človek, zapálený humanista, symbol slovenského i českého vzdoru proti ruskej okupácii našej krajiny. A mal taký kredit vo svete, ako v tej dobe nemal žiadny iný politik. S jeho portrétmi na transparentoch bojovali za väčšie slobody všetci pokrokovo orientovaní ľudia na svete, od talianskych po čílskych socialistov, uznávali ho odporcovia všetkých diktatúr, aj tej komunistickej, vážili si ho katolíci i pápež, úctu mu vzdávali aj americkí republikáni. Bol svetovým symbolom humanizmu. A nositeľ Sacharovovej ceny udelenej práve Európskym parlamentom. Máme v parlamente stálu výstavu a Dubčeka na nej predstavovali ako reprezentanta Čiech. Keď som to zistil, okamžite som sa obrátil so žiadosťou o zmenu a dnes je Dubček tak, ako sa patrí, už predstavovaný ako Slovák.

Majú slovenskí poslanci na pôde EP reálne možnosti ovplyvniť dianie v EÚ?

Veruže majú, ale vyžaduje si to stálu prácu, taktiku a aj vplyv vo vlastnej politickej skupine. Tam sme totiž podelení na socialistov, liberálov a konzervatívcov. Ak chcem niečo presadiť, najprv musím uspieť v mojej vlastnej politickej skupine. Keď uspejem tam, už nie som sám, mám za sebou 190 sociálnych demokratov. A to je už sila! Často sa  mi podarilo kolegov presvedčiť, predovšetkým vo veciach  slovenských záujmov – jazykový zákon, jadrová energetika, eurofondy, atď.  Ale aj v témach svetovej politiky. Som spoluautorom desiatok parlamentných dokumentov k medzinárodným udalostiam týkajúcich sa napríklad Ukrajiny, Sýrie, Egyptu, Pakistanu či Izraela.

Narodili ste sa v Zlatých Moravciach, žili ste v Novej Bani, už dlhé roky ste Bratislavčan. Aký je Váš vzťah k strednému Slovensku?

Historický, ako aj moderný: hovorím rečou, ktorá sa ako národná sformovala zo stredoslovenčiny; žijem v republike, ktorá je dedičom SNP s jadrom v Banskej Bystrici. No mám korene v Turci: môj starý otec sa narodil na malom majeri na Starinách, do školy chodil v Rakovej a Mošovciach, žil v Martine. V meste, ktorému som pomohol stať sa zo zákona centrom kultúry Slovákov, lebo historicky ním Martin aj bol. Môj starý otec bol veľkým národovcom a tento životný pocit preniesol aj na mňa. A Nová Baňa je miestom, kde som prvýkrát otvoril oči a uvidel krásy našich hôr. (smiech)

(kr)