Život každého človeka má svoj prirodzený začiatok, roky detstva, mladosti, zrelého veku, staroby a… Koniec tohto ľudského životného cyklu je síce vždy neznámy, ale zaručene istý. Majestát odchodu je neoblomný…

Rozlúčka s človekom, ktorý odchádza do večnosti, je posledné gesto zo strany nás pozostalých voči nemu. Smútočný rituál má v našich európskych tradíciách dve základné formy- cirkevný obrad alebo svetský, civilný.

Obidve formy sú emociálne veľmi vypäté, zvlášť pre najbližších pozostalých. Pochovanie tela nebožtíka do zeme alebo jeho kremácia je len forma uloženia telesnej schránky…

Pred pár dňami som sa bol rozlúčiť s priateľom, ktorý nás navždy opustil v banskobystrickom krematóriu. Smútočný obrad bol veľmi dôstojný i keď to nebol „veľký“ pohreb. Po obrade sme sa stretli viacerí jeho pozostalí priatelia, väčšinou bývalí kolegovia z práce. Obyčajne sa už stretávame v takom počte len na pohreboch. Dominantná téma rozhovoru bola jednoznačná – veľmi zlá reprodukcia hovorených rozlúčkových príhovorov.

Myslel som si, že slabnúci sluch u nás prichádza vekom, ale rovnaký problém mali aj mladší účastníci obradu. Odhadli sme, že pri dobrom sústredení sa dalo rozumieť približne pätine pekného a výstižného rozlúčkového príhovoru. Mimochodom veľmi citlivo predneseného obradníčkou krematória…

Bohužiaľ, súčasná reprodukčná technika v obradnej sieni, ktorá zaspala dobu, nás pripravila o hlbšiu spoluúčasť na rozlúčkovom akte. A nebolo to prvýkrát.

V závere chcem vysloviť svoj apel, isto aj v mene mnohých občanov nášho mesta, aby prevádzkovateľ nášho krematória zabezpečil ozvučenie obradnej siene i priľahlých priestorov vhodnejšími výkonnými reproduktorovými sústavami. Veď sústredená spoluúčasť na obrade je naša posledná pozornosť odchádzajúcemu do večnosti…