Známy psychiater Ludvik Nábělek z Banskej Bystrice sa kriticky vyjadril k otvorenému listu psychiatrov a psychológov premiérovi. Nepovažuje za vhodné prezentovať názory časti psychiatrickej a psychologickej obce navrhovaným spôsobom, teda zapájaním (či zneužívaním) odborných spoločností –  primeranejšie mu pripadá ponechať každému slobodnú voľbu pohľadu na veci verejné bez snahy o akúkoľvek inštitucionalizáciu.

Z  korešpondencie:

Vážené kolegyne a kolegovia,

vzhľadom k súčasnej politickej situácii sme sa rozhodli napísať otvorený list premiérovi. Posielame ho v prílohe. V prípade, že s jeho textom súhlasíte a chcete, aby sme uviedli vaše meno s titulmi a mestom pôsobenia, napíšte do soboty 18. 1. do 20 hod. Prosíme, aby ste (aj v prípade súhlasu) zatiaľ text nezverejňovali a nešírili. Pre ostatných bude k dispozícii na vyjadrenie na stránkach SPS, SKP.

Ďakujeme, s pozdravom Jozef Hašto a Anty Heretik, sr.

Milý Antičko a všetci,

dovoľujem si ponúknuť svoj pohľad na Váš (spolu s Jožom) návrh „Listu premiérovi“, ktorý som obdržal – a hneď na úvod predostrieť, že s ním nesúhlasím. Nielen s jeho obsahom, ale aj so samotnou skutočnosťou snahy o opätovný vstup psychiatrov a psychológov do politického boja.

Ako jeden zo signatárov „Listu Mečiarovi“, ktorý svojho času jednoznačne (a správne) ovplyvnil o. i. volebné preferencie a ktorý sa spomína aj v navrhovanej verzii terajšieho listu a aj svojimi formuláciami sa snaží vyvolať analógie medzi vtedajšou situáciou a dneškom, upozorňujem na starú múdrosť, že „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“.

Na rozdiel od vtedajšieho azda jednoznačného zneužívania politickej moci Vladimírom Mečiarom, je dnes situácia diametrálne odlišná, už len v tom, že vláda Roberta Fica, či sa to niekomu páči alebo nie, napĺňa mandát, ktorý dostala v slobodných parlamentných voľbách od svojich voličov. Na ilustráciu skutočnosti, že nesporne nie všetci psychiatri zdieľajú názory obsiahnuté vo Vašom liste, prikladám môj blog z júna 2024, ktorý vyšiel v banskobystrickom portáli Bystricoviny.sk (mám tam aj iné príspevky s rôznou tematikou).

Takže na záver, nepovažujem za vhodné prezentovať názory časti psychiatrickej a psychologickej obce navrhovaným spôsobom, teda zapájaním (či zneužívaním) odborných spoločností –  primeranejšie mi pripadá ponechať každému slobodnú voľbu pohľadu na veci verejné bez snahy o akúkoľvek inštitucionalizáciu.

So srdečným pozdravom a prianím pevného zdravia

Lučo Nábělek

Povedzme si rovno, ak má psychiatria v spoločnosti nejakú povesť, je to skôr povesť neveľmi dobrá, významne ovplyvnená stigmatizujúcim pohľadom nielen na psychiatrických pacientov, ale aj na psychiatrickú starostlivosť vôbec.

Slovo stigma označuje znak, znamenie domnelej menejcennosti či opovrhnutiahodnosti, ktoré vedú k odmietaniu ich nositeľov inými ľuďmi. Môže ísť o viditeľnú vlastnosť (napríklad telesnú deformitu) alebo o okolnosť neviditeľnú (napríklad príslušnosť človeka k určitej skupine ľudí – duševne chorý, migrant, Žid, Rus, Róm…). Akademický slovník cudzích slov pod heslom stigma uvádza:

1. hist. (v starovekom Grécku) znamenie vypálené na tele otroka alebo väzňa
2. bibl. stopa po rane na Kristovom tele, náb. prejav takýchto stôp na tele
3. kniž. znak, stopa svedčiace o niečom: rodová stigma na tvári, stigma zrady, biľag, lek. chorobný znak u človeka

Odmietanie znamená snahu vyhýbať sa stigmatizovaným ľuďom v rôznych situáciách (bývanie v susedstve, vzťahy na pracovisku, záujmové činnosti, partnerské vzťahy a pod.). Stigmy rôzneho pôvodu sa môžu líšiť v miere odmietania v rôznych situáciách, stigma duševnej poruchy má však všezasahujúci charakter.

U pacientov s duševnými poruchami nie sú mechanizmy pôsobenia stigiem vôbec jednoduché. Už samotné označenie subjektu za príslušníka určitej skupiny (napríklad zverejnenie jeho pobytu v psychiatrickom zariadení) môže byť zdrojom stigmatizácie. Ešte výraznejšie stigmatizujúco môže pôsobiť liečbou neovplyvnené alebo nedostatočne ovplyvnené (napríklad psychotické) konanie pacienta na verejnosti – v takomto prípade by mala k zníženiu stigmatizácie viesť úspešná liečba.

No najzložitejšie spracovanie stigmy ako pocitu menejcennosti prebieha na subjektívnej úrovni – so závažnými  zmenami v sociálnom správaní. Ak niekto sám seba pokladá za menejcenného (t. j. „obdareného“ prívlastkami odmietaného stereotypu) alebo sa obáva odhalenia svojej príslušnosti k odmietanej skupine, mení svoje správanie spôsobom, ktorý zhoršuje jeho spoločenské uplatnenie (obmedzuje svoje doterajšie sociálne kontakty, komunikuje „opatrne“, čím len vzbudzuje väčšiu pozornosť, sťahuje sa  do spoločnosti podobne stigmatizovaných a pod.).

Čo je dôležité, stigmatizácia sa netýka len osoby trpiacej duševnou poruchou, ale vyžaruje do okolia. Možný dopad na rodinu sa pokladá za hlavnú príčinu dlhého váhania či až trvalého popierania problému pri podozrení na výskyt duševnej poruchy v rodine. Rodina (bohužiaľ často vcelku správne) predpokladá, že psychiatrická liečba niektorého jej príslušníka vrhne zlé svetlo aj na jej ostatných členov. Vyžarovanie stigmatizácie sa týka aj odborného personálu a je pokladané za jednu z príčin relatívne nízkej spoločenskej prestíže psychiatrie.

Opakované výskumy v rôznych častiach sveta zhodne ukazujú, že psychiatria nemá v porovnaní s inými medicínskymi odbormi zodpovedajúcu váženosť ani docenenie – a to ani medzi laikmi, ani v zdravotníckej obci. Okrem skutočnosti, že sa zaoberá stigmatizovanými jedincami, príčinu vidíme aj v ďalších okolnostiach. Bol študovaný tzv. stereotyp psychiatra, pričom analýza umeleckých artefaktov (napríklad literárnych a filmových postáv) vyznieva v tomto smere výrazne negatívne. Trochu zasvätenému prijímateľovi by mohla čo-to pripomenúť aj existencia obrazu psychiatra, ktorého ťažko rozoznať od jeho pacientov (líši sa od nich len tým, že má kľúče) alebo psychiatra – vševedka či truhlíka, ktorý sype z rukáva odpovede na otázky, ku ktorým evidentne nemá kvalifikáciu.

Pre prestíž odboru má veľký význam prezentácia jeho predstaviteľov na verejnosti. Stigmatizáciu  psychiatrických pacientov ani psychiatrie samotnej nespôsobujú duševné choroby, robia ju ľudia. Je iste zásadný rozdiel, či psychiater alebo psychológ prezentujú svoje názory na spoločnosť ako  bežní občania, ktorým záleží na stave vecí verejných alebo si neprípustne pomáhajú názvami odborných spoločností alebo vlastnými titulmi aj v problematike, ktorá je ich odbornosti vzdialená.

Som presvedčený, že v prípade aktuálneho „Listu premiérovi“ urobili jeho autori (a tiež ich nasledovníci podľa hesla „latrante uno, latrat statim et alter canis“ – malý test z latinčiny) slovenskej psychológii a psychiatrii, ale najmä slovenským psychiatrickým pacientom medvediu službu. Namiesto upokojovania konfliktov eskalácia, namiesto podania pomocnej ruky zneistenie, namiesto destigmatizácie ďalší úder. Je mi z toho smutno.

Ešte iná otázka vyvstáva v prípade, ak ich vystúpenie bolo naozaj súčasťou koordinovanej  intervencie v skladačke a postupnosti protivládnych aktivít. Takú extrémnu bezohľadnosť voči vlastným odborom, pacientom aj veľkej časti spoločnosti, najmä v súvislosti s deklarovanými  snahami znižovať spoločenskú stigmatizáciu, by som si bol v dnešnej dobe len ťažko vedel predstaviť. Považujme radšej všetko spojené s formuláciou a odosielaním otvoreného „Listu premiérovi“ za málo domyslenú, o to viac však za nešťastnú aktivitu.