V pondelok 28. októbra 2024 sme oslavovali 106. výročie vzniku Česko-Slovenska. Okrem tohto štátneho sviatku si v stredu 30. októbra 2024 pripomíname pamätný deň – 106. výročie prijatia Martinskej deklarácie.

Vznik Česko-Slovenska

Potom, ako sa Rakúsko-Uhorská monarchia ocitla na strane porazených štátov v 1. svetovej vojne, došlo k jej rozpadu a vzniku nových štátov. Na jej predvojnovom území vznikli Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov a Česko-Slovensko. Nezávislosť Česko-Slovenska vyhlásil päťčlenný Národný výbor v Prahe 28. októbra 1918. Tento deň predstavoval víťazný koniec národnooslobodzovacieho boja Čechov a Slovákov.

Dôležitý štátoprávny počin v našich dejinách sa formálno – právne opieral o dva významné dokumenty: Ohlas k národu ľud československý (dokument deklaroval utvorenie československého štátu a prevzatie celej správy v ňom do rúd Národného výboru) a Zákon o zriadení samostatného československého štátu, ktorý sa stal jeho prvým zákonom.

M. R. Štefánik a T. G. Masaryk

Tento zákon bol publikovaný v Zbierke zákonov ako zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. a je taktiež nazývaný ako recepčná norma. Na základe oboch dokumentov sa Národný výbor stal vedúcim orgánom politického hnutia v novom štáte a do 13. novembra 1918 aj najvyšším zákonodarným a výkonným orgánom.

V tomto období vydal 17 zákonov a 23 nariadení. Čo sa týka výkonnej právomoci Národného výboru, tú malo jeho predsedníctvo zložené z Karla Kramářa, Václava Klofáča, Antonína Švehlu a Františka Soukupa.

Česko-Slovenský štát bol formálne medzinárodne uznaný podpisom mierových dohôd vo Versailles v roku 1919 ako aj stanovením hraníc s Maďarskom v Trianone v roku 1920.

Martinská deklarácia slovenského národa

Pre Slovákov je významný aj 30. október 2018 – Deň prijatia Deklarácie slovenského národa v Turčianskom Svätom Martine. Výročie prijatia Martinskej deklarácie bolo u nás štátnym sviatkom iba v roku 2018. Inak je to stále iba pamätný deň…

Práve Martinská deklarácia bola signálom Slovákov pre Čechov, že sa hlásia k spoločnému štátu týchto dvoch bratských národov.  Pozrime sa na to, ako vznikla Martinská deklarácia resp. Deklarácia slovenského národa.

Tento historický dokument z 30. októbra 1918 bol prijatý na zhromaždení v Martine, ktorého účastníci sa prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili SNR ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa.

V Turčianskom Svätom Martine sa už od 29. októbra schádzalo v budove Tatrabanky na uhorskými úradmi povolené zhromaždenie Slovenskej národnej strany vyše 200 zástupcov z celého Slovenska.

O tom, že v Prahe 28. októbra už vyhlásili Česko-Slovensko, ešte nič nevedeli. 30. októbra dopoludnia účastníci martinského zhromaždenia ešte diskutoval o miere jednoznačnosti prihlásenia sa k česko-slovenskému štátu z obavy pred násilnou reakciou zo strany Maďarov.

Napokon sa zhodli na upravenom znení dokumentu, ktoré predložil Samuel Zoch. O druhej popoludní sa konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom najprv Matúš Dula referoval o situácii a potom Andrej Hlinka vyzval Slovákov k jednote. Napokon zhromaždenie ustanovilo 20-člennú Slovenskú národnú radu pripravovanú už od 12. septembra 1918 aj s 12-členným výborom.

Prof. MUDr. Vavro Šrobár 28. októbra 1918 ráno dorazil do Prahy a ako jediný Slovák sa stal účastníkom vyhlásenia Československa. Stal sa členom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe a na jeho odporúčanie kooptovali poslancov do Slovenského klubu. Ako ministra s plnou mocou pre správu Slovenska ho vyslali na Slovensko, kde postupne v Skalici, Žiline a Bratislave organizoval štátnu správu nového štátu.

Vavro Šrobár prvý sprava v Prahe

Už v mene Slovenskej národnej rady zhromaždenie prijalo Deklaráciu slovenského národa, ktorú potom predniesol Samuel Zoch. Je zvláštne, že  pôvodný text aj zápisnica o priebehu zhromaždenia sa neskôr stratili.

Večer navštívil výkonný výbor SNR riadený Matúšom Dulom politik  Milan Hodža, ktorý prišiel z Budapešti a v noci spoločne čiastočne zmenili schválený dokument. Išlo najmä o zohľadnenie nových Hodžových informácií, že bola v Prahe vyhlásená Česko-Slovenská republika a Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo.

Milan Hodža

Slovenská národná rada si vyhradila právo vystupovať ako jediný zvrchovaný reprezentant slovenského národa s podmienkami:

– uhorská vláda nemá právo konať v mene slovenského národa

– požiadavka sebaurčovacieho práva pre slovenský národ

–  požiadavka uzavretia okamžitého mieru (vo vojne)

– oficiálne zrušenie zväzku Slovenska s Uhorskom a vytvorenie nového zväzku s českým národom.

Zmysel celého obsahu (najmä termín „česko-slovenský národ“ v spojitosti s princípom sebaurčenia) vyjadroval myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov.

Signatári Martinskej deklarácie

Dokument používal pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko-slovenského národa“. Posledné dva tam boli z čisto politických dôvodov, aby sa nekomplikovalo zdôvodňovanie vzniku česko-slovenského štátu v zahraničí. Je to jeden zo základných dokumentov zrodu Česko-Slovenska a potvrdením faktu, že aj Slováci chcú spoločný štát. To dodalo legitimitu úsiliu zahraničného odboja za vznik ČSR.

Deklarácia bola v medzivojnovom období predmetom sporov. Najviac sa spomínala tzv. tajná klauzula hovoriaca o tom, že sa po desiatich rokoch má „štátoprávny pomer“ Slovákov (v Česko-Slovensku či mimo neho) znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka.

Matúš Dula

Išlo o zápis z 31. októbra, ktorý bol podľa signatárov Jura Kozu – Matejova, F. Jurigu i E. Stodolu naozaj braný deklarantmi ako záväzná časť rozhodnutia. Informáciu o tejto klauzule v novoročnom čísle denníka Slovák roku 1928 uverejnil Dr. Vojtech Tuka, poslanec HSĽS, v rozsiahlom článku s názvom „V desiatom roku Martinskej deklarácie“ s podtitulom „Štátnofilozofická úvaha“.

Podľa tejto úvahy, ak by do 31. októbra 1928 nedošlo v ČSR k štátoprávnym úpravám, potom v zmysle tzv. tajného dodatku k Martinskej deklarácii by prestala na Slovensku platiť ústava, zákony i právomoc úradov – nastalo by vacuum iuris…

Samuel Zoch

Život na Slovensku v období 1. ČSR

Po vzniku Česko-Slovenska sa postavenie Slovákov z pohľadu naplnenia národných práv zmenilo k lepšiemu. Zaniklo Rakúsko-Uhorsko a Slovensko sa stalo súčasťou nového štátneho útvaru.

Výhodou oproti predošlému stavu bolo, že v novom štáte sa uznávalo uplatňovanie slovenčiny ako úradného aj vyučovacieho jazyka a taktiež sa vymedzili nové hranice, ktoré boli následne medzinárodne uznané.

Bývalá Tatrabanka v Martine

Na Slovensku v tom období vykonával správu minister s plnou mocou, ktorého funkciu ustanovoval zákon č. 64/1918 Zb. z. a n. o mimoriadnych a prechodných ustanoveniach na Slovensku. Tento stav bol však len dočasný a nahradila ho Ústavná listina Československej republiky, ktorá bola Národným zhromaždením prijatá 29. februára 1920 a platila od 6. marca 1920.

Samotný vznik Československa bol a zostane nepochybne významným historickým medzníkom v štátotvornom vývoji dvoch blízkych národov – Čechov a Slovákov, pre nás aj Martinská deklarácia.

Prezident Peter Pellegrini v Martine

Podľa prezidenta Petra Pellegriniho Martinská delegácia bola činom odvahy, zodpovednosti a schopnosti dohodnúť sa v prospech národa. Vo svojom stredajšom vyhlásení počas návštevy Matice slovenskej okrem iného povedal:

„Dátum 30. októbra  je v našej histórii stále trochu nedocenený, a je to škoda. Pred 106 rokmi desiatky našich národných reprezentantov podpísali v Turčianskom Svätom Martine Deklaráciu slovenského národa, alebo aj Martinskú deklaráciu. Bez znalosti toho, že dva dni predtým už bola v Prahe formálne vyhlásená Československá republika, prijali zásadné rozhodnutie v našej histórii: ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú reprezentantku slovenského národa a vyviazali sa z tisícročného zväzku s Uhorskom. Bol to štátotvorný akt, ktorý dal vzniku Československa úplne inú legitimitu.“

https://www.facebook.com/pellegrini.peter/videos/958706759463352?locale=sk_SK