Na Slovensku i v Banskej Bystrici si 9. septembra pripomíname obete holokaustu a rasového násilia. Tento pamätný deň zároveň vyzýva ľudí k zápasu proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek formy útlaku a diskriminácie.

Holokaust na Slovensku

Práve 9. september sa v roku 1941 neslávne zapísal do histórie Slovenska, a to schválením tzv. Židovského kódexu. 270 protižidovských paragrafov patrilo k najkrutejším v Európe.

Išlo o vládne nariadenie o právnom postavení Židov, ktoré ich nekompromisne pripravilo nielen o základné občianske a ľudské práva, ale aj o majetok. Väčšina Židov tak bola odkázaná na pomoc od štátu, ktorý následne ich situáciu „riešil“ deportáciami.

Ľudácky režim sa snažil zbaviť Židov a tým aj sociálneho problému, ktorý sám vytvoril. K definitívnemu rozhodnutiu o deportáciách Židov zo Slovenska na územie okupované Nemeckom prišlo na začiatku roku 1942.

Prvý transport tisícky židovských žien vypravili z Popradu 25. marca 1942, v polovici apríla začali Slovensko opúšťať transporty, v ktorých už deportovali celé rodiny. Posledný transport odišiel 20. októbra 1942.

Pohľad do histórie mesta pod Urpínom hovorí, že podobný osud postihol aj banskobystrických Židov. Pred rokom 1942 žilo v Banskej Bystrici 1 327 Židov. Ich odsun z nášho mesta a blízkeho okolia sa začal 24. marca 1942. Miestni gardisti a žandári odvliekli asi 80 mladých mužov do zberného tábora v Žiline a 27. marca ich deportovali do koncentračného tábora Majdanek pri Lubline v obsadenom Poľsku.

Dievčatá a mladé ženy sústredili 30. marca 1942 v židovskej škole, 83 dievčat odvliekli do zberného tábora v Poprade a 3. apríla 1942 ich deportovali do tábora smrti v Osvienčime. Asi 27 dievčatám a 15 mužom sa podarilo ukryť. Časť z nich prešla ilegálne do Maďarska.

Deportácie celých rodín sa začali koncom apríla 1942. V Banskej Bystrici sústredili niekoľko desiatok židovských rodín, najmä z okolia. Odvliekli ich do zberného tábora v Žiline a odtiaľ ich deportovali 29. apríla do Osvienčimu, kde bola väčšina z nich krátko po príchode zavraždená.

Nemecko súhlasilo s deportáciou slovenských Židov pod podmienkou, že slovenská vláda zaplatí za každého deportovaného poplatok vo výške 500 ríšskych mariek, čo sa aj stalo. Väčšina z celkového počtu 57 transportov smerovala do Lublinskej oblasti, 19 transportov do tábora v Osvienčime.

Celkovo bolo zo Slovenska v roku 1942 deportovaných takmer 58 tisíc Židov a túto vlnu deportácií prežilo iba niekoľko sto ľudí. Druhá vlna transportov bola v čase nemeckej okupácie Slovenska v réžii nacistov a týkala sa zhruba 13 tisíc ľudí.

Múzeum holokaustu v Seredi

Slúži na zachovanie pamäti o tragických udalostiach slovenských Židov počas obdobia holokaustu. Slúži aj na vzdelávanie širokej verejnosti, študentov, žiakov stredných a základných škôl.

Poukazuje na dôsledky rasizmu, antisemitizmu, xenofóbie a stereotypizovania,  vedie k zamysleniu sa o zneužívaní moci, o úlohe a zodpovednosti jednotlivca ako aj celej spoločnosti, organizácií a národov konfrontovaným s porušovaním ľudských práv.

Múzeum holokaustu zdôrazňuje hodnotu rôznorodosti spoločnosti a zvyšuje empatiu k postaveniu menšín. Vzdelávaním sa v tejto oblasti taktiež vzdáva hold ľuďom, ktorí zomreli len preto, že sa narodili ako Židia.

Tomuto vzdelávaniu sa systematicky venuje Múzeum holokaustu v autentických priestoroch bývalého pracovného a neskôr aj koncentračného tábora.

Prezident Peter Pellegrini si kladie otázku, kde zlyhali vtedajšie elity, keď dopustili holokaust:

„Ako je možné, že umožnili skupine doslova chorých ľudí realizovať svoje predstavy o usporiadaní sveta a spoločnosti? Na začiatku to boli slová o vytváraní druhej kategórie ľudí a na konci plynové komory a genocída. Holokaust musí byť pre nás poučením, aby sa nezopakovali chyby vtedajšej vojnovej generácie.“

https://www.facebook.com/pellegrini.peter/videos/484132071144702?locale=sk_SK

Peter Pellegrini