História nás učí nezabúdať na významné dni nášho národa. V týchto dňoch si pripomíname 80. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Pozrime sa na hlavné udalosti, ktoré predchádzali vzniku SNP, na jeho priebeh a význam pre dnešok.

Situácia vo svete počas II. svetovej vojny

Samotnému vypuknutiu SNP predchádzala vtedajšia aktuálna vojnová situácia vo svete. Tá si vynútila vznik antihitlerovskej koalície s cieľom odstrániť vo svete fašizmus a nacizmus. Jej predstavitelia v bývalej ČSR prijali program obnovenia republiky.

Podpísala sa dohoda o vytvorení Československej armády vo Francúzsku (október 1939), vznikla Československá jednotka bojového letectva vo Veľkej Británii (júl 1940) a v Londýne sa ustanovila československá exilová vláda na čele s Edvardom Benešom. V júli 1941 ju oficiálne uznali Veľká Británia, Sovietsky zväz a USA.

Edvard Beneš

Vianočná dohoda

Vytvorenie ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) v decembri 1943 s jej programom, sformulovaným pod názvom Vianočná dohoda, predpokladalo obnovu ČSR na základe rovnosti oboch národov. Za svoj prvoradý cieľ si vytýčila jednotný boj za odstránenie nacisticko – nemeckého diktátu na území Slovenského štátu.

Historickým faktom zostáva, že SNP organizovala povstalecká Slovenská národná rada, ktorej delegácia na stretnutí s Eduardom Benešom v Londýne kategoricky odmietla návrh prezidenta, aby Povstanie riadila exilová česko-slovenská vláda resp. jej splnomocnenec.

Podpisom programového dokumentu z decembra 1943, známom ako Vianočná dohoda, sa ilegálna Slovenská národná rada (SNR) definovala ako jednotný celonárodný orgán na organizovanie a vedenie protifašistického boja.

Zľava Gustáv Husák a Ján Ursíny

Vznikom ilegálnej SNR, zloženej z troch zástupcov komunistického odboja – Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a z troch zástupcov občianskeho odboja Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko, sa pred koncom roka 1943 vytvorili základné politické predpoklady príprav a uskutočnenia protifašistického povstania.

Historik Eduard Chmelár uvádza, že už vo Vianočnej dohode z roku 1943, ale aj v neskorších vyhláseniach Slovenskej národnej rady sa všetky zložky SNP jednoznačne zhodli, že základným princípom zahraničnej politiky obnoveného Česko-Slovenska má byť úzka spolupráca  s ostatnými slovanskými národmi a hlavne so Sovietskym zväzom. Tento záväzok po vojne potvrdil Košický vládny program aj samotný prezident Beneš, nemá to však nič spoločné s februárom 1948.

Text Vianočnej dohody z decembra 1943

Vznik SNP 

Vypuknutie Povstania urýchlil fakt, že slovenské hranice prekročili nemecké okupačné vojská 29. augusta 1944. Po 15:00 hod. vojenské ústredie vydalo rozkaz na najprísnejšiu bojovú pohotovosť vojenských posádok.

Večer po rozhlasovom prejave generála Ferdinanda Čatloša veliteľ vojenských zložiek povstalcov, vtedy podplukovník generálneho štábu Ján Golian, vydal  šifrovaný rozkaz „Začnite s vysťahovaním!“, aby jednotky slovenskej armády kládli fašistom odpor.

Zľava Ján Golian a Rudolf Viest

Tento akt znamenal začiatok Povstania, ktoré však vypuklo predčasne v štádiu nedokončených príprav. Jeho vypuknutie nevhodne urýchlila nemecká okupácia, čo znamenalo pre organizátorov SNP prijať druhý, horší variant.

Jednou z kľúčových osobností príprav a realizácie SNP bol aj Mirko Vesel, ktorého hlas o vyhlásení SNP zaznel z bystrického Slobodného slovenského vysielača. Počas Povstania zastával funkciu prednostu Vojensko-politického oddelenia 1. československej armády na Slovensku. Bol členom delegácie povstaleckej SNR na rokovaniach s exilovou vládou v Londýne a aj na rokovaniach v Moskve.

Predstavitelia odboja nemali pred Povstaním zjednotenú prípravu na konečné ozbrojené vystúpenie. Partizánski velitelia pred jeho vypuknutím uskutočňovali ozbrojené útoky v stupňujúcom sa počte, čím sa predčasne dostávali do rozporu s fašistami a s ich satelitnou slovenskou vládou aj s prezidentom Jozefom Tisom. Medzi jednotlivými príslušníkmi vtedajšieho antifašistického hnutia často chýbala výraznejšia vzájomná symbióza, ktorá by zabezpečila lepšiu organizáciu SNP.

Mirko Vesel

Rozpoltenosť vtedajšej spoločnosti bola badateľná aj v spomínanom rozhlasovom prejave ministra obrany totalitného, profašistického slovenského štátu Ferdinanda Čatloša, ktorý oznámil preniknutie nemeckých vojsk na Slovensko. Napriek viacerým protifašistickým tendenciám zostal verný vyčkávaniu a k Povstaniu sa nepridal.

Na druhý deň 30. augusta 1944 vystúpil kontroverzný prezident Jozef Tiso, ktorý obhajoval fašistickú nemeckú okupáciu a odsúdil Povstanie.

Zľava Ferdinand Čatloš, Tido Jozef Gašpar a Jozef Tiso

Katastrofálne dopadli z dôvodu zlyhania ich najvyššieho velenia dve východoslovenské divízie. Nemci ich do konca augusta stačili odzbrojiť, rozohnať a len časť vojakov sa dostala k povstalcom.

Napriek viacerým nepriaznivým okolnostiam sa Povstanie v krátkom čase rozšírilo na vyše 30 vtedajších okresov s rozlohou asi 20 000 kilometrov štvorcových s približne 1,7 milióna obyvateľmi a siahalo na východe po Levoču, Spišskú Novú Ves a Dobšinú, na západe po Žilinu, Bánovce nad Bebravou a Topoľčany. Na severe a na juhu sa povstalecké územie dotýkalo až štátnych hraníc.

Prvé boje

Bojovať sa začalo pri Žiline 29. augusta 1944, keď sa vojaci žilinskej posádky postavili na odpor. O deň neskôr, 30. augusta, na rozkaz podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana povstalci ustúpili do Strečnianskej tiesňavy, kde mjr. Jozef Dobrovodský, povstalecký veliteľ žilinskej posádky, spolu s povstaleckým veliteľom martinskej posádky podplukovníkom Emilom Perkom a veliteľom 1. čs. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika Petrom Alexejevičom Veličkom začal organizovať nové obranné postavenie.

SNR prijala 1. septembra 1944 deklaráciu o prevzatí všetkej moci na povstaleckom území, na ktorom sa obnovilo demokratické Československo. Hlavnú časť tohto oslobodeného územia tvorilo najmä stredné Slovensko a jeho sídlom bola Banská Bystrica.

V prvých septembrových dňoch – i keď po strate pomerne veľkého územia – s výnimkou Ponitria sa podarilo stabilizovať povstaleckú obranu. Karpatsko-duklianska operácia Sovietskej armády, ktorá sa začala 8. septembra 1944, prispela k tomu, že nemecké velenie muselo stiahnuť z východných častí Slovenska a zo severovýchodného úseku povstaleckého frontu úderné jednotky.

Ústup do hôr

Útok 18. SS divízie na juhu znamenal začiatok ofenzívy nemeckých okupačných vojsk, ktoré mali výraznú, najmä technickú prevahu nad povstalcami, a vyvolal krízovú situáciu povstaleckej obrany: 22. októbra padla Detva, 26. októbra Zvolen.

Obrana povstaleckého územia sa postupne skončila. Napriek veľmi zložitej situácii sa povstalci dokázali hrdinsky brániť dva mesiace – až do 27. októbra 1944, keď Nemci obsadili Banskú Bystricu.

Na to generál Rudolf Viest vydal rozkaz o ústupe do hôr a povstalci prešli na partizánsky spôsob boja.

Najmä vďaka SNP sa Slovensko stalo členom víťaznej spojeneckej koalície, ktorá v boji porazila fašistickú hrozbu. Slovenský národ dokázal, že s fašizmom spolupracujúci a kolaborujúci vládnuci slovenskí predstavitelia aj s prezidentom Jozefom Tisom neboli jeho nosnými predstaviteľmi.

Jozef Tiso vyznamenáva v Banskej Bystrici nemeckých vojakov

Význam SNP

Dva mesiace sa proti nemeckej presile bránilo 60.000 vojakov armády a 18.000 partizánov, spolu so Slovákmi aj príslušníci 30 národov a národností Európy, Ameriky a Austrálie. Udržanie povstaleckého územia počas tohto obdobia v tyle sovietsko-nemeckého frontu, rozsah, dĺžka a vojenský význam povstania ho zaraďujú k najvýznamnejším antifašistickým vystúpeniam.

Slovenské národné povstanie sa stalo jednou z kľúčových a pozitívnych udalostí slovenských dejín. V septembri 1992 Slovenská národná rada vyhlásila 29. august za deň štátneho sviatku.

Každoročne sa na mnohých miestach Slovenka konajú pietne spomienky na túto udalosť a celonárodné oslavy SNP prebiehajú v Banskej Bystrici. Dodnes sa však nájdu ľudia – obdivovatelia Jozefa Tisa, ktorí znevažujú Povstanie a považujú ho za „protislovenský puč“.

„Označovanie SNP za protinárodný zločin je hrubou urážkou pamiatky tisícov obyčajných ľudí, ktorí položili životy v boji proti fašizmu na Slovensku a za jeho hranicami. Je to dehonestácia jedného z oficiálnych štátnych symbolov terajšej Slovenskej republiky, pretože 29. august 1944 je v domácej i zahraničnej verejnosti rešpektovaným štátnym sviatkom,“

hovorí bývalý dlhoročný riaditeľ Múzea SNP a historik Stanislav Mičev.

Pamätník SNP v Banskej Bystrici

Slovenské národné povstanie ako jeden z vrcholných bodov moderných slovenských dejín pokladajú historici za organickú súčasť protifašistickej rezistencie, na ktorej sa buduje už takmer osem desaťročí povojnová demokratická Európa. A to platí aj dnes, keď vzdávame úctu všetkým bojovníkom za našu slobodu bez rozdielu národností –  padlým i preživším v Povstaní, čo nemôže zatieniť ani  vojna na Ukrajine či ďalšie konflikty vo svete medzi národmi, ktoré sa aktívne zúčastnili bojov v SNP.

Povstanie trvalo 60 dní, zapojilo sa doň 130 tisíc Slovákov a približne 8 400 zahraničných účastníkov z 33 národov.

Hlavné míľniky SNP

25. augusta 1944– Veliteľ Vojenského ústredia Ján Golian vydal tajnú inštrukciu posádkam o ozbrojenom odpore v prípade prekročenia hraníc štátu nemeckými jednotkami.

29. augusta 1944– Nemecké jednotky začali obsadzovať územie Slovenska, Ján Golian vzápätí vydal šifrovaný rozkaz „Začnite s vysťahovaním“ pre ozbrojený odpor okupantom, výzvu prečítal Mirko Vesel.

31. augusta 1944– V Banskej Bystrici vzniklo Veliteľstvo 1. česko-slovenskej armády na Slovensku pod velením Jána Goliana.

1. septembra 1944– Slovenská národná rada prijala Deklaráciu, v ktorej vyhlásila obnovenie ČSR a prevzatie všetkej moci na Slovensku.

2. septembra 1944– V tiesňave pod hradom Strečno pri Žiline sa rozpútali jedny z najťažších bojov Povstania.

5. septembra 1944– Prvá mobilizácia na povstaleckom území. Stav povstaleckej armády dosiahol po nej 47 tisíc osôb.

8. septembra 1944– Začala sa Karpatsko-duklianska operácia Červenej armády s cieľom pomôcť SNP.

17. septembra 1944– Druhá mobilizácia na povstaleckom území. Početný stav vojska dosiahol 60 tisíc osôb.

6. októbra 1944– Vojská Červenej armády a Svobodovho armádneho zboru prekročili Dukliansky priesmyk a vstúpili na územie Slovenska.

7. októbra 1944– Jána Goliana vystriedal vo velení povstaleckých vojsk generál Rudolf Viest.

18. októbra 1944– Bombardovaním Banskej Bystrice sa začal generálny útok nemeckých vojsk na pozície povstalcov.

27. októbra 1944– Nemecká armáda po dvojmesačných bojoch obsadila centrum Povstania Banskú Bystricu.

28. októbra– Generál Viest vydal rozkaz o prechode armády na partizánsky spôsob boja.

3. novembra 1944– V Pohronskom Bukovci Nemci zajali povstaleckých generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta.